Michelle a jej malý žltý robot cestujú naprieč dystopickou Amerikou. Mama je mŕtva, najlepšia priateľka dávno preč,… Ľudia nosia na hlavách zvláštne prilby, ktoré z nich spravili prázdne ľudské schránky. Je po vojne. Dnes sa mi ťažšie píše recenzia, pretože túto knihu si musíte prečítať, aby ste pochopili, aký je to zážitok. Výborný príbeh o mladom dievčati, ktoré stratilo rodinu a ostal jej len malý robot ako priateľ. Na svojej púti stretávajú ľudí, ktorí pôsobia ako zombie, na hlavách nosia zvláštne útvary - prilby, ktoré z nich vysali životy. Stretávajú zvláštne útvary - drony, s rukami, nohami, tvárou a s tisíckami káblov, hadíc, plastu, plechu, oleja,… Michelle spomína na vojnové obdobie, ale aj na svoju rodinu, najlepšiu priateľku a brata,… Ako postava sa mi veľmi páčila. Nie je “ulepená” z cukru, vo svojom rozprávaní je strohá, miestami šokujúco úprimná… Celý text dopĺňajú fantastické ilustrácie, ktoré pôsobia ako fotografie. Sú temné, chladné, pôsobia hrozivo, vyrážajú dych. Keď budete v kníhkupectve, tak si knihu prelistujte. A nemusíte byť ani nadšenec tohto žánru, aby vás kniha nadchla. Ja siahnem po tomto žánri tiež zriedkavo a knižku odporúčam všetkými desiatimi. Skvelý zážitok z čítania!

Čitateľ sa ocitne v alternatívnej minulosti v roku 1997. Spojené štáty americké sú spustošené po vojne odohrávajúcej sa na diaľku, ktorú viedli piloti pomocou dronov bez posádok. My sledujeme cestu mladého dievčaťa a jej žltého robota znivočenou krajinou. Neraz im skríži cestu obrovský dron, sem-tam narazia na ľudí. Alebo skôr na to, čo z ľudí zostalo - chodiace telá bez duše závislé na najnovšom výdobytku novodobej technológie. Čím menej k deju napíšem, tým lepšie, pretože čaro tejto knihy tkvie v tom, že sa vám najprv vynorí množstvo otázok a neskôr sa odkrývajú odpovede na ne. Neručím však za to, že sa ku všetkým odpovediam aj dočítate. Treba hľadať nielen medzi riadkami, ale aj v sebe, vo svojich vlastných myšlienkach a postojoch. Či už sa to týka kníh alebo filmov, postapokalyptické témy nevyhľadávam. No keď som zbadala túto knihu a dychvyrážajúce ilustrácie, ktoré v sebe ukrýva, musela som po nej siahnuť. Väčšinou som zvyknutá na to, že ilustrácie v knihách len dopĺňajú text, ktorý by bol pochopiteľný aj bez nich, tu však idú kresby s textom ruka v ruke a tvoria dokonalú symbiózu. Po prvom prečítaní som ostala v nemom úžase a po dvoch týždňoch som si knihu prečítala znovu s tým, že som už vedela ako skončí a aj na druhýkrát to bol výnimočný zážitok. Pasáž je jednou z vizuálne najkrajších kníh, aké doma mám a jednoznačne si chcem prečítať aj autorovu Slučku. A, samozrejme, nielen prečítať, ale v prvom rade sa pokochať ilustráciami v nej.

Sci-fi knihy bežne nečítam a dobrovoľne sa im vyhýbam. Nie je to môj obľúbený žáner, ale tiež rada vystupujem zo svojho čitateľského komfortu a siahnem po knihe, ktorá ma niečim zaujme. A Pasáž ma zaujala nielen anotáciou, ale aj nádherne farebnými ilustráciami, pri ktorých ma až popravde mrazilo. Predsa len tématika postapokalyptického sveta vás núti na zamyslenie. Ak by ste si mysleli, že autor nás zavedie do ďalekej budúcnosti, ste na omyle. Píše sa rok 1997 a dievčatko Michelle a jej malý žltý robot unikajú naprieč dyspotickou Amerikou. Cesty sú lemované vrakmi obrovských vojnových dronov a všadeprítomnej technológie, odpad rozkladajúcej sa konzumnej spoločnosti. A napriek tomu bolo mesto v pohybe. Ulice plné ťažko naložených áut, ľudia vynášali postele, pohovky, veľké televízory a priväzovali ich na prívesné vozíky a strechy automobilov. V obchodoch s potravinami vládol nepokoj, ľudia sa tlačili na prázdne regále. Vo vzduchu bola cítiť nevraživosť a panika. Michelle a žltý robot sa chcú čo najskôr dostať touto smutnou krajinou k pobrežiu. Originálne, mrazivé a zároveň surové bolo moje prvé stretnutie s autorom, ktoré poukazuje na reálnosť príbehu, čoho je schopné nadmerné používanie technológii. Výnimočné dielo, ktoré aj napriek úspornému textu dokáže čitateľa doslova prinútiť sa zamyslieť nad spôsobom akým užíva technologické prostriedky. Ilustrácie sú tak úžasne prevedené, že máte pocit, že pozeráte celovečerný film. To, že išlo o naozaj mrazivé čítanie, prezradili moje vlhké dlane po pretočení poslednej stránky. Kniha má moje maximálne odporúčanie.

Dystópie, postapokalyptická tematika, roboti či premakané technologické vychytávky – všetko témy, ktorým sa za bežných okolností v knihách (i filmoch) vyhýbam, no ako to už býva, raz za čas sa predsa len objaví titul, ktorý ma svojou jedinečnosťou zláka a inak to nebolo ani v prípade Pasáže – knihy, ktorú som pri prvotnom zhliadnutí považovala za detskú, no veľmi rýchlo som sa presvedčila o opaku. Pusté ulice lemované zhrdzavenými vrakmi, podivné stroje uzurpujúce si miesto v spoločnosti, mŕtvoly povaľujúce sa kde-tu popri cestách či ponechané v odľahlých končinách napospas prírode. Svet, v ktorom je virtuálna realita na vzostupe, civilizácia upadá a ľudí „nahradili“ bezduché mátohy v područí technológií. Nie, Stalenhag nepribližuje ďalekú budúcnosť, ale (možno prekvapivo) alternatívnu verziu Ameriky 90. rokov 20. storočia – poodchyľuje dvierka do neznáma, kĺbi minulé aj budúce a tak trochu varuje pred tým, čo síce ešte nie je, no veľmi ľahko môže byť... Hoci pozornosť vzbudzuje už hlboká myšlienka ukrytá v útrobách tajomného textu, sú to práve nesmierne sugestívne ilustrácie vykresľujúce scenériu futuristickej reality, ktoré knihe dodávajú údernosť – navodzujú tú pravú, pochmúrnu postapokalyptickú atmosféru, hypnotizujú a vťahujú priamo na šíre pláne alternatívnej skutočnosti, až si nemôžete pomôcť a máte pocit, že nepravdepodobnú dvojku dievča-robot nasledujete priamo k vytúženému oceánu. Prekvapivé, hrozivé, no aj napriek tomu skvelé čítanie.

Nepamätám si, kedy sme videli posledný film, len tuším, že to bola Cesta. No a zrazu mi vydavateľstvo Lindeni pošle predvianočné prekvapko a tam - PASÁŽ. A moja postapo vášeň sa vrátila. Kniha, ktorá upútala od prvej sekundy ešte aj môjho staršieho. Wau. Pecka. Neskutočné ilustrácie Simona Stalenhaga, ktorý ukázal svoju víziu dystopickej Ameriky. Ale bude dobrý aj príbeh? V úvode je všetko nejasné a my v priebehu celého deja rozmotávame osud Michelle, rozprávačky príbehu. Neudialo sa žiadne masové vyvraždenie, neprišla záhadná choroba, nebola to ani zombie apokalypsa... no, v podstate. Nechcem prezrádzať veľa, len poviem, že vojnu viedli ľudia prostredníctvom strojov a do ľahkého zombie stavu sa dostali vlastne sami - nemohla mi zísť z myslela paralela s našimi mobilmi, tabletmi a virtuálnym životom. Skvelé, skvelé, skvelé. Kam Michelle putuje? Čo ju pripravilo o rodinu? Prečo je krajina pustá? Načo jej je čln? Prečo jej robí spoločnosť robot a prečo má ten robot pamäť? Toto dobrodružstvo chcete zažiť. Tieto tajomstvá chcete rozlúsknuť. A na záver sa budete na Simona Stalenhaga úprimne hnevať, že nám toho v tejto knihe nenakreslil a nenapísal viac :-).

Postapokalyptická krajina, upadajúce ľudstvo, beznádej, strach z budúcnosti – to všetko sú témy, ktoré nájdete v nejednej lepšej či horšej knižke zaoberajúcej sa tematikou katastrofálneho konca našej spoločnosti. Simon Stalenhag, švédsky ilustrátor a dizajnér, vytvoril fascinujúce dielo, ktoré našťastie spadá do kategórie kníh, ktoré túto tematiku uchopili plnohodnotne a prinášajú svojmu čitateľovi nielen nadpriemerný zážitok z čítania, ale aj fascinujúce vizuálne dopĺňanie dejovej linky. Zdá sa vám, že je tých superlatívov až príliš? Lenže táto knižka si to naozaj zaslúži. Dej sa odohráva v Amerike v 90. rokoch, keď po vojenskom konflikte dochádza k postupnému morálnemu a civilizačnému úpadku ľudstva. Paradoxom je, že v tejto vojne padli za obeť najmä mnohé bojové technológie, pomocou ktorých ľudia viedli ozbrojené konflikty, aby sa tak vyhli početným stratám na ľudských životoch. Konflikt však spôsobil, že mnoho ľudí začalo hľadať útechu práve vo virtuálnej realite, ktorá prináša lepší život a zaháňa strach z neznámej budúcnosti. Čas strávený v ,,inom svete“ ale začína stúpať a ľudia prestali vnímať reálny svet, ktorý sa im rúca priamo ,,pred očami“. Mladá Michelle so svojím žltým robotom putujú touto neútešnou krajinou s jediným cieľom, ktorý si stanovili, a tým je pobrežie. Cestou stretávajú rôzne podivné indivíduá, obrovské vraky bojových lodí a dronov, ktoré dotvárajú scenériu nevľúdnej krajiny. Nebezpečenstvo číha na každom kroku a ich cesta bude popretkávaná mnohými zaujímavými situáciami. Príbeh knižky je z tohto prvotného pohľadu možno príliš jednoduchý, no nenechajte sa oklamať. V skutočnosti je určený skôr náročnejšiemu čitateľovi, ktorý ocení často nejednoznačný text, skrývajúci jadro veci niekde medzi riadkami. Málo vecí je tu napísaných priamočiaro a dôvod, prečo táto knižka vyčnieva z radu, je ten, že text je prepojený s obrazom. A toto previazanie je plnohodnotné, nielen tak na oko. A čo to znamená? Začítate sa do príbehu, ktorý je odrazu prerušovaný a doplnený obrazom. Je už len na čitateľovi, koľko času strávi nad prezeraním si úžasných detailných ilustrácií a hľadaním nadväznosti na dej. Všetko to do seba zapadá a vám sa pred očami odohrávajú obrazy ako z filmu. Obrazy neurografických veží, ktoré na vás zlovestne hľadia červenými svetlami z pochmúrnej a depresívnej modrej krajiny, či nadrozmerné chátrajúce vraky bojových lodí dokážu čitateľa vtiahnuť do deja a vyvolať tú správnu atmosféru, ktorá sa mnohým autorom nedarí slovom nastoliť tak, ako sa to od nich očakáva. A tu na vás tá depresívnosť dýcha z každej strany, a to ste sa zatiaľ nemuseli ani len začítať. Čo dodať na záver? Kniha Pasáž sa ťažko opisuje, predsa len je to špecifický kúsok, ktorému zrejme budete ťažko hľadať konkurenta, a preto treba po knihe iba siahnuť a uvidíte, že nebudete ľutovať. Je to zážitok, ktorý sa možno nebude opakovať.