Jubilejný stý román vydavateľstva Lindeni je svojím spôsobom veľmi subjektívne a ťažko interpretovateľné dielo, ktoré isto mnohých čitateľov zmätie a mnohých zase nadchne svojskou štylistikou či autorovým zmyslom pre humor. Prečo? Autor stavia sujet na relatívne neopozeranom motíve, ktorý v istom zmysle ponúka napríklad i Ishigurov Súmrak dňa, teda postavu, ktorá skrz svoje subjektívne, a často skreslené vnímanie chápe societu či svoje existenciu v nej inak, podľa seba a zároveň, skrz postavu ženy prichádza do kontaktu s novým pocitom - citom lásky. Táto skutočnosť je pre román prakticky vždy plusom, pretože určitým spôsobom naznačuje, že prinesie i mnoho psychologizácie postavy či postáv a komplexne rozpracuje načrtnutý námet. To sa v istom zmysle deje i u Faldbakkena. Jeho rozprávač je utiahnutý a rezervovaný subjekt, ktorý vidí svet tak, ako sám chce, často súdi ľudí predtým, než by sám o nich niečo vedel, vydáva svoje rozsudky, hodnotí, má veľmi kritický postoj, i keď skoro vždy subjektívny a celé toto skrýva do občasnej irónie, ostrej satiry či príležitostného situačného humoru. To samé o sebe vytvára veľmi slušný naratív, v ktorom sa v istom zmysle uplatňuje nespoľahlivý rozprávač, atmosféru budujú predovšetkým autorské monológy (keďže dialógov je celkovo určite pomenej) zamerané často i na psychologickú či filozofickú rovinu a reflexie, ale nielen to, i Faldbakkenova snaha o čo najautentickejšie zachytenie atmosféry reštaurácie, ktorá chtiac-nechtiac sa u autora stáva nielen miestom diania, ale samotnou živou postavou deja, zachytáva jej chod, prípravu pokrmov, či popisy hostí, ich výzoru, oblečenia atď., čo veľmi často komentuje, porovnáva či podobne. Popisy sú často veľmi expresívne, realistické, neidealizujúce, i s dôrazom na detail. A v čom spočíva tá spomínaná kontroverzia? V autorskom zámere, či ak chceme, v pointe diela. Tá je totiž veľmi ťažkopádna, nepozornému čitateľovi sa jednoducho stratí a i tomu pozornému nemusí nutne dávať zmysel. Autor často skĺzava až k štýlu podobnému prúdu vedomia, bez jasného začiatku a konca, ktorý má skôr ako tvoriť dej evokovať pocity, i na úkor vaty a hlavne, strácania hlavnej témy či zápletky, čo podľa môjho názoru môže mať za dôsledok autorove primárne povolanie - výtvarník. Je citeľné, že Faldbakken chce akoby pracovať z oboma platformami či spôsobmi vyjadrovania, avšak to, ako sa vyjadruje napríklad emócia je diametrálne odlišné v autorskom postupe v literatúre a nemožno to aplikovať na výtvarmé umenie a naopak. Práve to má často za následok zhusťovanie textu popismi, vatou, pseudofilozofiou. Rovnako treba upozorniť na to, že postavy majú skoro nulový charakterový vývin a aj napriek dobre vytvorenej atmosfére reštaurácie nie je možné určiť, v akej dobe sa príbeh nachádza, bez určitých náznakov by sa nedalo určiť, či autor hovorí o období 18. storočia či 20., i kvôli veľakrát divným, staromódne pôsobiacim dialógom. Dielo Reštaurácia The Hills je relatívne iba konverzačná komorná sociálna próza, ktorá viac ako na dej sa sústreďuje na popis vnímania sveta, ktorá sa snaží šperkovať predovšetkým naráciu a opis, ktorá nedáva otvorený význam a ktorá sa chce zamerať hlavne na interakcie postavy časníka s hosťami, na cudzie i jeho vlastné psychické či pocitové problémy (pretvarovanie, neúprimnosť, a filozofické zamyslenia nad životom, konzumom, strachom, spoloč. postavením ci správaním celej society), a ktorej nemožno uprieť potenciál, snahu autora či jeho talent a vrodenú schopnosť byť vtipným, no padá na veľmi neprehľadnej kompozícii či dejovej chaotickosti.

Dbáte na atmosféru či jazyk knihy? Dajte šancu Reštaurácii The Hills. Reštaurácia The Hills je knihou, ktorá ma zoznámila s tvorbou nadaného autora Matiasa Faldbakkena, ktorý patrí k popredným nórskym výtvarným umelcom. Za jeho najväčšie úspechy môžeme rozhodne považovať Bjornsonovo štipendium, ktoré získal v roku 2002 a to, že sa v roku 2004 v denníku Morgenbladet umiestnil v zozname desiatich najvýznamnejších spisovateľov vo veku do 35 rokov. Jeho romány vyšli vo viacerých jazykoch a konkrétne s touto novelou debutoval už v roku 2017. Rozprávačom tohto príbehu, ktorý by som príbehom vlastne ani nenazvala, je samotný čašník tejto fiktívnej kaviarne. Jeho meno nám však po celý čas nie je prezradené a celkovo o jeho živote nevieme vôbec nič a práve to ešte viac umocňuje záhadný pocit, ktorý som pri čítaní tejto knihy mala a ktorý zaručene budete mať aj vy. A to bol zrejme aj autorov zámer. Postupne počas čítania sami zistíte, že identita čašníka je naozaj irelevantná, nakoľko sa autor snažil skôr zamerať na postavy, ktoré sú pravidelnými zákazníkmi reštaurácie. O sebe totiž neprezradí viac, ako to, že je vysoko citlivá osoba a jeho zmysel pre humor je naozaj znamenitý. Mňa teda rozosmial. A hneď niekoľkokrát. Každodenná pracovná rutina so sebou prináša aj úsmevné situácie či udalosti, ktoré sú opisované z jeho pohľadu a práve vďaka jeho skvelým pozorovacím schopnostiam máme možnosť dôkladne sa oboznámiť s interiérom či charaktermi najrôznejších postáv od štamgasta Grahama, známeho aj pod prezývkou Prasa, až po najlepšieho a jediného priateľa hlavného protagonistu, Edgara, ku ktorému neodmysliteľne patrí jeho dcéra Anna. Aj napriek tomu, že by ste tu márne hľadali hlbšiu pointu či zvraty, ktoré vás dostanú, zaiste je to jedna z kníh, ktoré si vyžadujú vaše sústredenie, nakoľko sa s touto novelou autor naozaj vyhral. Siahodlhé opisy nie sú výnimkou a musím sa priznať, že som vôbec nečakala, že to bude napísané takým inteligentným jazykom a spôsobom, ktorý ma zaujme natoľko, že nebudem chcieť prestať čítať. Ale už bol, bohužiaľ, koniec a ja som chcela viac. Do tejto knihy som sa pustila s neskutočne nízkymi očakávaniami. Nečakala som totiž nič a dostala som všetko. Ak je príbeh to, čo v knihách vyhľadávate, táto kniha zrejme nebude pre vás. Ak vám však dokáže učarovať atmosféra či jazyk, neváhajte a nechajte sa uniesť týmto kvalitným nepríbehom. Mne sa páčil. Neskutočne.