Spoznajte rok 1989 z iného uhla. Z pohľadu ľudí, ktorí sa snažili ovplyvniť vývin udalostí. Už dlhšiu dobu vnímam tvorbu slovenských spisovateľov ako niečo, čo ma nedokáže ničím prekvapiť a tak, keď držím v rukách titul z pera nášho autora, automaticky začínam byť skeptická. Ale! Keďže meno Noémi Bodyó mi neznelo ani zamak slovensky, skúsila som. A hoci Slovenkou naozaj je, nemôžem ju hádzať do jedného vreca s tými, kvôli ktorým som s čítaním slovenskej literatúry skoncovala. Pre mňa bol totiž tento príbeh milým prekvapením. Román Slepé škvrny rozpráva štyri príbehy z prelomového roku 1989. Opisuje život umelca, stojaceho proti štátnej bezpečnosti, matematičky v slede nevyspytateľných udalostí, organizátorky a jej pochybností a napokon charizmatického revolucionára bez citov. Ako som už vyššie spomenula, tento príbeh ma milo prekvapil. Bol niečím iný, ako ostatné. Zrejme svojím spracovaním a rôznymi zaujímavými vsuvkami, s ktorými som sa doposiaľ nestretla a navyše, spôsob, akým autorka píše, mi vôbec nebol cudzí. Na toto si ja veľmi potrpím, autorov štýl je pre mňa dôležitý a ak ma nezaujme, je to katastrofa. Čítať knihu z donútenia je totiž veľmi zlé a nič horšie vo svete knihomoľa snáď ani neexistuje. Zo začiatku som sa v príbehu strácala, nevedela som, kto je kto, bolo tu na môj vkus príliš veľa postáv. Omyl. Ale môj. Postavy, ktoré boli pre mňa chaotické a nevedela som ich nikam zaradiť, boli totiž vymyslené. Nemyslím v knihe ako takej, to sú, samozrejme, všetky postavy (väčšinou), ale išlo tu o dialógy rôznych filozofov, ktorí prežívali vo fotoaparáte pološialeného umelca Adama. Tých si totiž z nejasných dôvodov vytvoril v hlave on sám. Pravdepodobne sa na tom podpísalo aj jeho začínajúce šialenstvo, ktoré v príbehu zohráva dosť dôležitú úlohu. Ale nejdem predbiehať či prezrádzať. Kniha Slepé škvrnyTieto spomínané dialógy znejú presne tak zle, ako sa čítali. Teda aspoň mne. Bolo to síce veľmi nevšedné a niekomu môžu pripadať zaujímavé, ale kým som si ja uvedomila o čo ide, bola som za polovicou knihy. A pri dobrej knihe by ste zrejme nemali mať pocit, že sa v deji strácate, nedajbože niečomu nerozumiete. To vie čitateľa skutočne odradiť. Ja som sa však odradiť nenechala, čítala som ďalej a urobila som naozaj dobre, pretože som dostala viac, než som čakala a priznám sa, že som v istom bode stratila nádej, že sa v tomto príbehu dokážem pre niečo nadchnúť. Potom to však prišlo. Ja ani neviem, kde presne nastal ten zlom, ale začala som dej vnímať inak. Vžila som sa doň. Mňa síce tento príbeh nezasiahol až tak, ako by som možno chcela. Pravdepodobne to bude tým, že sa ma socializmus priamo nedotkol a nedokážem tak oceniť momenty či udalosti s ním späté. Aj toto je však skvelá cesta, ako sa o tomto dôležitom období dozvedieť viac. Ale čo oceniť dokážem a viem, je skvelá zápletka. Tá sa ma dotkla o niečo viac, nakoľko tu ide o veľmi reálne veci vzťahového charakteru, ktorým rozumiem a s ktorými sa viem aj stotožniť. Čo sa záveru týka, ten ma skutočne dostal. Bol nečakaný a zvrátil všetky moje predstavy, ktoré som o konci mala. Takže, v konečnom dôsledku to bolo veľmi dobré čítanie a aj napriek zopár negatívam, ktoré táto kniha má, rozhodne odporúčam prečítať si ju každému a komukoľvek. Len tak. A možno aj preto, že slepé škvrny sa nájdu v príbehu každého z nás.

Slepé škvrny po prvýkrát vyšli v maďarskom jazyku. Tento rok, pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie, román vyšiel aj v slovenčine. Anotácia sľubuje príbeh o štyroch mladých ľuďoch, ktorých osudy sa prepletú. Musím sa priznať, že prečítať Slepé škvrny mi trvalo o čosi dlhšie, ako som predpokladala. Nešlo o to, že kniha by nebola dobrá, ale jednoducho sa nejednalo o kúsok, v ktorom sa stránky obracajú samé. Potrebovala som si dopriať čas, aby som spracovala to, čo autorka chcela sprostredkovať svojim čitateľom. Pri Slepých škvrnách som prežívala celú škálu pocitov. V poslednom čase som prečítala veľa kníh, ktoré sa končili relatívne šťastne, takmer rozprávkovo. Od tejto to nečakajte. Autorka hrdinov vôbec nešetrila a každá stránka dýcha skutočným životom. Žiadne ružové okuliare, žiaden princ na bielom koni, iba holá a občas dosť krutá realita. Ako som už spomínala, dej sa zameriava na osudy štyroch postáv. Začnem od tej, na ktorú som si nevytvorila žiadny názor. Helena, Adamova veľká láska. Vlastne asi beriem späť to, že som si na ňu nevytvorila žiadny názor. Hnevala som sa na ňu počas čítania celej knihy. Za to, aký vplyv mala na život jedného človeka, ktorý mohol vyzerať úplne inak. Aj keď to neurobila zámerne a tu sa zasa len ukázalo, akí sme my ľudia omylní a veľakrát spôsobíme čosi, čo vedome nechceme (aj tak som na ňu mala dosť ťažké srdce). Martin, Adamov brat, bol kapitola sama o sebe. Toho som mala striedavo rada a striedavo som sa naňho hnevala. Ale hnevala som sa naňho naozaj iba občas. Nuž, bratská rivalita zrejme nepozná hraníc a tobôž nie vtedy, keď ide o ženu. Ďalšou hrdinkou bola Sofia, ktorá do príbehu vstupovala prostredníctvom svojho denníka. Adamovi skrížila cestu v ťažkej životnej situácii a vzťah ich dvoch na mňa pôsobil asi tak príjemne ako ostrý kamienok v topánke, ktorý vás obťažuje pri chôdzi len kvôli tomu, že ste príliš lenivý na to, aby ste danú situáciu vyriešili. No a Adam. Nuž… na začiatku to bol môj veľký favorit, hrozne som mu držala palce, aby našiel svoje vytúžené šťastie. Zhruba od polovice knihy moje sympatie k nemu zmizli ako lusknutím prsta. Mám rada, keď sa postava počas deja vyvíja a je na ňom poznať zmena. Lenže pri Adamovi by som bola asi radšej, keby sa žiadna zmena neudiala. Ale áno, boli tam náznaky, že presne takto dopadne. Znovu sa ukázalo, čo všetko môžu spôsobiť nesprávne životné rozhodnutia. Čo mne asi najviac na knihe prekážalo, bolo striedanie rozprávača. Raz Adam rozprával svoj príbeh z pohľadu prvej osoby, potom sa odrazu rozprávač zmenil na tretiu osobu. Na začiatku ma to dosť vyrušovalo, ale potom som si akosi zvykla. Ďalšou vecou, ktorá mi vadila, boli rozhovory umelcov. Dlho som nedokázala pochopiť, čo tam robia, prečo tam sú a či to je vôbec k niečomu dobré. Až v pokročilejšom štádiu čítania som konečne pochopila (aspoň si to myslím), prečo tam sú a že autorka mala svoj dôvod, aby ich zakomponovala do príbehu. Slepé škvrny sú rozdelené na štyri časti. Prvé dve časti som čítala veľmi, veľmi, veľmi dlho. Ale posledné dve som zvládla za jeden večer. Myslím si, že táto autorkina prvotina je vhodná skôr pre náročnejšieho čitateľa. Nepatrí medzi tie jednohubky, ktoré zhltnete takmer okamžite a o chvíľu už ani neviete, že ste niečo čítali. Som rada, že som si Slepé škvrny prečítala a autorka mi dovolila nahliadnuť do obdobia, v ktorom som ešte ani nebola na svete a mohla som všetky radosti (no hlavne starosti) prežívať s hlavnými hrdinami.