„Radi by ste merali čas, hoci je nemerateľný a bezhraničný. Chceli by ste nastaviť svoje správanie a dokonca usmerňovať svojho ducha podľa hodín a ročných období. Z času by ste si najradšej vytvorili rieku, aby ste mohli sedieť na jej brehu a pozorovať, ako plynie. A či čas nie je ako láska, absolútny a večný? Ak už však v mysli musíte merať čas na obdobia, nech teda každé z nich obsiahne všetky ostatné, nech dnešok objíma minulosť v spomínaní a budúcnosť v túžobnom očakávaní.“ Ťažko mi je pretaviť do slov pocity, ktoré zo mňa Chalíl Džibrán vydoloval. Ľúbivým jazykom vyslovil pravdy tak očividné, až je voči nim človek z času na čas ľahostajný a nevšímavý. Preto ma niektoré slová tak bolestivo zasiahli a iné vo mne zasa budú musieť dozrieť a naplniť svoje poslanie v ten správny čas. Čítať Džibrána - to je ako prelúskať sa cez stovky spirituálnych a motivačných kníh a následne si z nich urobiť ťahák životných múdrostí. K takému ťaháku sa dá vracať opakovane a vždy v ňom možno objaviť čosi nové, doposiaľ prehliadané. Prorok je pre mňa odteraz životným ťahákom a veľmi dúfam, že sa na slovenskom knižnom trhu objavia aj ďalšie diela od autora.

Aké vzácne múdrosti som v tejto knihe našla! Jednoduché, mnohými už predtým vyslovené, no stále nezakorenené. Hľadajúce ľudí ochotných uskutočňovať ich. Aj keď…niektoré slová potrebujeme počúvať zas a znova. A zžiť sa s nimi. Prirásť k nim. Láskavé slová múdreho proroka o ľudskosti, často ukrytej. O láske, ktorá je radosťou i krížom. Rozpráva aj o živote, bolesti, rozume, slobode i modlitbe. O tom, že keď budeme načúvať tichu noci, začujeme božiu vôľu. Že v priateľstve netreba veľa slov a že smútok treba prijať. A smútiť. Veď na to tu je. Džibránové slová sú tak nádherne poetické. Dočítam a bolesť je akási znesiteľnejšia, myšlienky akési krajšie. Upokojí dušu zranenú. A tá opäť..ožíva.

Dostal som otázku či je Prorok ako Alchymista od Coelha. Och no Coelho by si želal písať tak ako Chálil Džibrán. Nič proti Coelhovi veď kedysi som ho čítal a strávil som veľmi príjemnú polhodinku v rozhovore s ním. Ale Džibrán je vo všetkom lepší. Ďzibrán nepláva po povrchu ľúbivých fráz. Ďzibrán vás zatiahne na hlbinu a donúti vás pozrieť sa do svojho vnútra. Stačí len aby ste mu to dovolili. Určite nebudete ľutovať. Vydavateľstvo Lindeni túto knihu prinieslo v krásnom novom vydaní.

Zmietanie sa medzi poéziou a životom. Nachádzanie krásy v obyčajnom, múdrosti v poznanom. A naopak. Zastaviť, nachvíľu. Spočívať vo vlastnom objatí. Či vnímať život poeticky. Celý. Ako sa ponúka. Dovoliť mu. Dovoliť si. Prijať. Prehĺbiť. Snívať. Byť. Rozobrať na kúsočky každodenné, pomaly ich obracať v prstoch. Hľadať opodstatnenia. A niekedy netreba dôvody. Stačí vnímať. Najmenšie. Najkrajšie. Vziať do náručia, pritisnúť k sebe. A ako krásne to Gibran dokáže, tvoriť tak, aby slová boli domovom. Kdekoľvek si, aby bolo ľahšie. A tak si podčiarkujem, skúmam, analyzujem. Snažím sa ich uchopiť, myšlienky za myšlienkami, toľké až im nestíham. Vraciam sa naspäť, niekedy raz, inokedy viackrát. Nechám dušu rozjímať, oživiť prežité. A ako ľahko, zdá sa, chytil Gibran všetko dôležité do jednej dlane. Nemusíme rozumieť všetkému či prijať každé zo slov. No aké je to vlastne celé úsmevné. Ako málo stačí. Tak všeobecne. Pochopiť svet, v ktorom sa nachádzame, prijať jeho búrlivé, premenlivé i nehybné. Tvoriť ho, spoločne. Nechať schnúť i kvitnúť. Splývať vo vetre.