Vášeň

Mám rada autorkinu tvorbu, páči sa mi štýl akým píše a knihy, ktoré som od nej doposiaľ čítala som si obľúbila. Vášeň som čítala už pred rokmi a teraz som si ju dala opäť s rovnakou radosťou a vášňou. * "Budeš zabíjať ľudí Henry?" "Nie ľudí, Louise, iba nepriateľov." "Čo je nepriateľ?" " Niekto, kto nie je na tvojej strane." Henry je vidiecký chlapec z chudobnej rodiny, ktorý nadovšetko zbožnoval Bonaparteho. Práve preto sa rozhodne vstúpiť do francúzskej armády a stať sa jedným Bonapartovým vojakom. Lenže namiesto zabíjaniu nepriateľov sa Henry dostane do kuchyne a zabíja kurčatá, ktoré sú veľkou Napoleonou vášňou. Časom sa Henry stáva aj ochutnávačom každého Napoleovho jedla, pretože bol až morbídne vystrašený, že ho otrávia alebo inak zabijú. Medzitým v Benátkach do krásy rozkvitá Villanelle, žieňa, ktoré má nohy po otcovi s plávacími blanami, vďaka čomu dokáže chodiť po vode. Postupne sa u Henryho vášeň pre Napoleona zmení na nenávisť, objaví krásu Benátok a podľahne nádhernej Villanelle. * Krásny, dojímavý, magický, poetický príbeh o všetkých druhoch lásky a vášni. Kniha obsahuje niekoľko pasáži magického realizmu, takže aj milovníci tohto žánru si prídu na svoje. Aj po prečítani vám postavy z knihy nezídu z mysle a na Henryho, Villanelle dcéru gondoliera alebo kňaza s teleskopickým okom tak skoro nezabudnete. Som rada, že som si knihu aj po rokoch prečítala s rovnakým príjemným pocitom.

Klasické dielo svetovej literatúry napísala Jeanette Wintersonová ako 28-ročná a inšpirovala sa svojou milostnou aférou so ženou aj detstvom v silne kresťanskej rodine. „Napoleon mal tak rád kuracinu, že nútil svojich kuchárov, aby varili od vidím do nevidím,“ začína novelu Vášeň (vyd. Lindeni, 2019) autorka Jeanette Wintersonová. Jej hlavnou postavou je Henri, francúzsky vojak, ktorý tieto kurčatá pripravuje, a Benátčanka Villanelle, ktorej osud ovplyvnila francúzska armáda. Vášeň napísala britská prozaička v štýle rozprávky s magickými prvkami. Nie je to však klasická kniha s dejom o hľadaní lásky. Je skôr súborom úvah o vášni, ktorá lásku napĺňa. „Niekde medzi sexom a láskou leží vášeň,“ píše Wintersonová v príbehu, ktorý je krutý a zároveň hlboký. Neponúka návod na šťastie, skôr ukazuje, že pri milovaní trpíme všetci rovnako. Vojna ich zmenila Rozprávanie príbehu z čias Napoleona sa strieda medzi Henrim a Villanelle, ktorí sú úplne odlišní. On je uvážlivý a pozorný vojak, ktorý prežil mladosť na pokojnej farme vo Francúzsku. Odtiaľ sa dostal do Napoleonovho tábora a prešiel s ním východnú Európu až do Ruska. Villanelle je bisexuálka, ktorá nie je veľmi úprimná, zápasí s morálnymi aj emocionálnymi dilemami v dekadentnom benátskom bludisku. Pracuje v kasíne a neznáša Napoleona. Obaja zažívajú sklamanie aj bolesť, avšak príšerne milujú. Ona ženu, on svojho generála. A keď sa ich láska zmení na trápenie, spoločne podstúpia cestu z Moskvy do Benátok. Hoci si to odmietajú priznať, vojna ich oboch zmenila. Mužov naučila inak milovať, ženy inak žiť. „Tu sme nemali ženy, iba fantáziu a zopár pobehlíc, takže sme si nevedeli spomenúť, čo je to na ženách, čo dokáže muža vďaka vášni posvätiť.“ Wintersonová nemusí byť priama, nemusí ani všetko vysvetľovať, aby jej postavy boli uveriteľné a dej pútavý. Navyše v rozprávaní často prechádza zo sna do reality, akoby medzi skutočným a nadprirodzeným bola tenká a pohyblivá hranica. „Mne môžete veriť. Mojim rozprávkam,“ píše, aby tak zdôraznila, že pravda existuje jedine s fikciou. Naivný Francúz a pragmatická Talianka Henri a Villanelle sú svojimi protikladmi. Jeho premôže láska, ona tú najväčšiu už zažila. Vďaka tomu rozumie srdcu lepšie ako naivný Francúz, ktorý chcel s Napoleonom dobyť svet. „To srdce nás zradí, núti nás plakať a pochovávať kamarátov, keď by sme mali pochodovať vpred. To srdce nás v noci plní hnusom a núti nás nenávidieť osobu, ktorou sme stali. (…) Srdce nemožno dať do záložne. Nemôžete ho tam nechať v čistom obrúsku a vyzdvihnúť, keď nastanú lepšie časy.“ Wintersonová pracuje s metaforami, aby nás nútila rozmýšľať o láske, ktorá môže vzniknúť aj uprostred zimy, pod bodom mrazu. Henri ani Villanelle však nie sú heroické postavy s množstvom pozitívnych vlastností. Povyšujú ich city, s ktorými zápasia. Wintersonová vďaka nim búra tradičné vnímanie mužských a ženských postáv, pretože Villanelle prisudzuje pragmatickosť, ktorú majú bežne muži, kým Henri trpí pre svoje neopätované city podobne ako ženské hrdinky v klasických románoch. „Keď snívam o budúcnosti v jej náručí, nevidím nijaké temné dni ani tuhú zimu, a hoci viem, že je to nezmysel, skutočne verím, že by sme boli vždy šťastní a naše deti by zmenili svet.“ Najsilnejšie vyznania autorka oznamuje len tak mimochodom, akoby podstatnejšie neboli slová, ale činy, ktoré ich dokazujú. Hráš, vyhráš, hráš, prehráš, hráš Klasické dielo svetovej literatúry napísala Wintersonová ako 28-ročná a inšpirovala sa svojou milostnou aférou aj detstvom v silne kresťanskej rodine. Preto sa okrem lásky venuje aj viere v Boha, ktorú rieši predovšetkým Henri. „Nemôžem sa stať kňazom, lebo hoci moje srdce bije rovnako hlasno ako jej, nedokážem predstierať, že počujem hlasnú ozvenu. Kričal som k Bohu i k Panne Márii, ale neodpovedali mi a ja nemám záujem o ten slabý hlások.“ Jej písanie je úsporné a presné. Venuje sa len dôležitým detailom, ktoré dotvárajú magickú atmosféru. Strieda prítomnosť s minulosťou, spomienky z Henriho detstva so zážitkami z frontu. História pre Wintersonovú nie je statická ani posvätná. Ohýba minulosť vlastnou interpretáciou a predstavivosťou. Je slobodná v tom, ako opisuje Benátky, hoci ich pred publikovaním knihy v roku 1987 nenavštívila. Dôležitejšie ako fakty o Napoleonovi je príbeh, neobjektívne prežívanie lásky, ktorá je stredobodom knihy. Opakujú sa v nej frázy, ktoré vyznievajú ako zaklínadlo predznamenajúce katastrofu. „Hráš, vyhráš, hráš, prehráš. Hráš.“ Vášeň je osud Wintersonovej kniha je predovšetkým o vášni vo všetkých jej podobách – náboženskej, hrdinskej aj erotickej. Je o cite, ktorý nás spája a tiež rozdeľuje. Vášeň je podľa nej osud aj hra, v ktorej možno prísť o srdce. Nedá sa jej rozkázať, ani ju zmeniť. Možno sa jej len poddať, nechať sa ňou viesť z bojiska do benátskych lagún medzi gondolierov. A hľadať tam šťastie, ktoré sa ukrýva za maskami a karnevalom. „Hovorí sa, že každá snehová vločka je iná. Ak je to pravda, ako dokáže svet ísť ďalej? Ako dokážeme vstať z pokľaku? Ako sa spamätáme z tohto zázraku?“ pýta sa autorka v príbehu. Nesníva však o láske, so svojimi postavami ju prežíva a ponúka to isté aj čitateľom. „Nech sa prvý raz zaľúbite do kohokoľvek a skutočne ho milujete, vždy vás bude hnevať a nebude to mať nijakú logiku. Možno sa usadíte na inom mieste, možno ste šťastní, ale ten, kto vám vzal srdce, má nad vami moc.“

Henri obdivoval Napoleona. Dostal sa do jeho armády a zabíjal... Kurence. Nič iné, lebo bol milý mladý muž. Veril ale, že Napoleon robí veľké veci. Postupom času si začína uvedomovať, že bol zaslepený láskou k nemu. Ideály pohasli a stmavli. Osud ho zaveje do inej krajiny. Mätúcej, no čarovnej, v ktorej zistí, čo je to vášeň. V tom istom čase v Benátkach si Villanelle, dcéra gondoliera, po ktorom zdedila nohy s plávacími blanami, pokúša usporiadať život. Nie je to jednoduché, lebo chce mať niečo, čo nemôže vlastniť. Aby toho nebolo málo, niekto jej ukradol srdce a ona ho musí získať späť. Zhodou náhod sa títo dvaja ľudia stretnú. Čo sa stane potom? Aký smer naberú ich životy? Bude to magické dobrodružstvo. Plné lásky a sklamania. Život má v sebe množstvo farieb. Takýto je aj nasledovný príbeh. Neviete, čo sa z neho môže vykľuť. Oficiálna anotácia (ale aj tá moja) je napísaná veľmi šialene, aspoň z môjho pohľadu. No pravdivo popisuje situácie v deji. Zároveň je však kniha pravým opakom šialenstva. Toto nikdy nepochopím. Príbeh som nepovažovala za recesiu, preto ma to nelákalo. Nechcela som si to prečítať. Ani náhodou. Tušila som, že toto dielo nebude humorne ladené. Šialenstvo, ktoré je myslené smrteľne vážne, mi brnká na nervy. Dostala som však tip, že by sa mi mohlo páčiť. Niektorí to už čítali dávnejšie, lebo kniha je staršia (vyšla v origináli roku 1987) a dočkala sa aj českého prekladu. Po prečítaní som mala takéto myšlienky: Netuším, ako si budem teraz vyberať diela. Podľa čoho? Momentálne som na seba veľmi nahnevaná. Mala som v pláne ju ignorovať a napokon... Chcela som vytvoriť samostatný svet, nemal to byť únik, ale zrkadlo, tajné zrkadlo, ktoré zostrí a znásobí možnosti skutočného sveta. Podržte ho a je tam vaša tvár, maskovaná časom a miestom, zmenená na druhú šancu? Vášeň nie je historický román, je ním iba do tej miery, ako sú naše životy históriou. Vášeň nie je romanca, je ňou iba do tej miery, ako sú životy nás všetkých poznačené mužmi a ženami, do ktorých sme sa zaľúbili... Jeanette Wintersonová o Vášni Spisovateľkin predslov a úvodné stránky boli tie okamihy, keď som si uvedomila, že som sa dostala do zajatia. Časť zo slov Jeanette vidíte prepísanú hore. Zaujala ma a musela som priznať, že možno je to na dobrej ceste. Viac som sa mýliť nemohla. Nebolo to len na dobrej ceste, príbeh si získal moje srdce a zaryl sa mi pod kožu. Po Algernonovi to bolo zas niečo magicky elektrizujúce, pravdivé, nádherné, smutné. Niečo, čo si žije svojím vlastným životom, aj keď dávno zatvoríte knihu. Vkráda sa vám do mysle, až napokon zistíte, že vám koniec vyrval srdce a vy sa iba bezradne prizeráte. Autorka vás prinúti hltať každé jej slovo, každú myšlienku, ktorú položí na papier, a potom vás nechá úplne zničených. No aj o tom je život. Musím sa spamätať. Ako som už spomenula, kniha nie je vôbec hlúpa. Je geniálna. Hrá sa s históriou, s romantikou, všetko zázračne prepletá, no získa si vás najmä svojimi hlbokými myšlienkami. Nie je sladká, je kruto reálna. V niektorých častiach sa pohráva tiež so skutočným svetom, aby mohla v intervaloch prepustiť na slobodu krásnu fantáziu, ktorá na prvý pohľad situácie v deji zjemňuje, no nemali by ste tomu uveriť. Jeanette tuší, čo robí a čo sa ešte chystá vykonať. Všetko má vopred premyslené. Rozprávkový podtón zasiahne to správne miesto a potom sa dej rozvíri. Presne vie, čo nám chce povedať. Jej rukopis je majstrovský. Dokáže preniknúť do ľudskej duše a nechať nás napospas pocitom – vlastným, okolia, celej spoločnosti. Je to živel, ktorý sa nedá zastaviť a my ani nechceme, aby sa zastavil. Jej rozprávačský talent tiež nemožno zaprieť. Je to príbeh, ktorý vás opantá a nechá vás uvažovať. Vášeň je nasiaknutá, ba presiaknutá múdrymi myšlienkami, peknými úvahami o dobre a zle, ale to neprekáža. Nerobí sa to nasilu. Všetko sa objavuje v správnom čase. S citom. Je to nevtieravé. V konečnom dôsledku však jemne, no s určitou nástojčivosťou pôsobí na čitateľa. To sa mi páčilo. Bez nátlaku, ale rázne. Mosty sú miestom, kde sa ľudia stretávajú. Neutrálnym miestom. Neformálnym miestom. Na mostoch sa stretávajú nepriatelia a končia tam svoje hádky. Jeden prejde na druhú stranu, druhý sa nevráti. Pre milencov sú mosty možnosťou, metaforou ich nádejí. A obchodovanie s tajným tovarom? Kde inde, ak nie na moste v noci? Sme národ filozofov, vieme, čo je chamtivosť a túžba, držíme za ruku diabla i Boha. Ani jedného nechceme pustiť. Tento živý most je pokušením pre všetkých, môžete tu stratiť svoju dušu alebo ju nájsť. (str. 60) Dejová línia zaváňa časmi minulými, lebo sa v nich aj odohráva a to som zbožňovala. Stretávame tu ženu a muža. Každý z protagonistov žije v odlišnom prostredí, každý má rozdielny pohľad na svet, no oboch ovládajú pocity, túžba... Raz je rozprávačom Henri, raz Villanelle. Vidíme tu krutosť, vypočítavosť, nevinnú lásku, nádherné priateľstvá, ale aj smútok, no úvahy postáv nám vždy povedia, že čítame Vášeň. Aj keď rozmýšľajú o nej, prichádzajú na viac záverov. Romantická časť je teda viditeľná, no nevyrušuje, a tak sa môžete úplne sústrediť na filozofickú stránku diela. Všetky aspekty sa dávkujú rozumne. Nič sa nepreháňa. Cítiť tam úžasnú rovnováhu. Autorka vie, kedy pridať do deja to a ono, aby bol čitateľ spokojný a aby si príbeh dokázal užiť naozaj každý. Aj postavy, ktoré sa v deji nachádzajú, sú rôznorodé a ich činy v určitých situáciách schvaľovať nebudete, no patria tam presne tak, ako my patríme do skutočného sveta. Myslím si, že toto je kniha pre všetkých. Môj osobný názor je ten, že každý človek si v nej niečo nájde a nakoniec bude rád, že si ju prečítal. Teraz si myslím, že byť slobodný neznamená byť mocný alebo bohatý ani vážený či oslobodený od povinností, ale byť schopný milovať. Milovať niekoho tak veľmi, až na okamih zabudnete na seba, znamená byť slobodný. ........................... My ľudia sme vlažní a naša túžba po slobode je túžba po láske. Keby sme mali odvahu ľúbiť, necenili by sme si vojnové činy. (str. 152) Rokmi som sa naučila, že výnimočné diela v čitateľovi zanechajú prázdnotu, dieru. Otrasú vami, vaším pohľadom na ľudí, na svet, na seba samého. Vášeň vo mne nechala kráter. Zaryla sa mi do srdca a bezcitne mi ho vytrhla a pošliapala. Museli by ste byť bezcitní, ak by vo vás tento počin nevyvolal žiadne pocity. Keď si iba pomyslím, že som sa mu skoro vyhla, tak som na seba nahnevaná. Veľmi pekne ďakujem za knižný tip, ktorý som dostala. Z knihy, ktorá sa mi podľa anotácie zdala šialená, sa stalo niečo iné – ďalší diamant, ktorý mi bude svietiť v poličke. Je vynikajúca, výnimočná, len potrebuje, aby jej dali ľudia šancu ukázať, čo sa na jej stránkach skrýva. Hodnotenie: 5/5