Neviestky Osvienčimu

Akékoľvek čítanie venované hrôzam v koncentračných táboroch sa môže zdať neuveriteľné, ako hororová rozprávka smrti, bezohľadnosti a absolútnej neistoty. Z literatúry faktu vieme o komandách, o „Kanade“, o príbehoch jednotlivcov, hrdinoch, porazených. Vieme o kápoch a snahe vypudiť ľudskosť z pochodujúcich mŕtvol, lebo len tie budú poslušné a nebudú mať silu vzdorovať zámerom vyhladzovania. Príbehy sa zdajú neuveriteľné, lebo sú vzdialené časom. Sú dávnou minulosťou, do chvíle, než počujete dôsledky týchto udalostí aj v súčasnosti. Dokonca už poznáme niektorých jednotlivcov v hierarchii tábora z rôznych príbehov a kníh. Akoby sa vzájomne podporovali a dokazovali pravdu. Čo však v príbehoch a informáciách z Osvienčimu poznáme menej je Komando Puff. Vybudovaný oddiel pre uvoľnenie dôstojníkov SS, alebo aj z radov trestancov. Venuje sa im príbeh Neviestky z Osvienčimu od poľského autora Dominika W. Rettingera. Vychádzajú z pera skúseného autora, ktorý sa témou zaoberá mnoho rokov. Neviestky Osvienčimu vychádzajú z poznatkov v spolupráci s historičkami a väzenkyňami. Spája v sebe detaily a popis utrpenia, vynecháva sexuálne detaily, aké by nemali pre čitateľa význam. Podrobne a veľmi precízne však popisuje detaily, ktoré vytvárajú obraz o tábore a podmienkach. Neštíti sa uvádzať a popisovať zápach moču, zverstvá, pôrod medzi pričňami a zvrátené zaobchádzanie s novorodencom. Množstvo detailov, ktoré sa javia ako neuveriteľné a žiaľ predstavujú to, ako prežili alebo neprežili tisíce žien podmienky tábora. Nejde o popis skutočnej osoby žijúcej v tábore, nezachytáva postupné súvislosti. Neviestky Osvienčimu je beletriou, rozprávaním Elizy, ženy, ktorá prežila zaujímavý akčný život ako podvodníčka s priateľom Karlom v južnej Európe, v rôznych kasínach a hoteloch. Mala neobyčajne pestrý život, no spravila niekoľko chýb. Nevenovala sa politike a tak si neuvedomovala riziká, keď sa vracala do Poľska. Nie ako židovka, ale ako politický väzeň bola uväznená za hriechy minulosti a poslaná do Osvienčimu. Práve ako politická si možno vyslúžila o štipku lepšie zaobchádzanie. Kniha začína neobyčajne, po vojne pátraním staršej ženy v Izraeli. Snaží sa nájsť vnučku v jeruzalemských kasárňach, a presvedčiť ju, aby svedčila v otcov prospech. Postupne sa čitateľ dozvie, že jej otec ako člen SS pôsobil v Osvienčime a práve tam stretol Elizu. V povojnovom období má jej Wolfgang problémy a oslobodiť by ho aj v očiach Anny by ho mohlo kľúčové zistenie. To jej poodhalí denník samotnej Elizy, ktorý napísala po vojne. Čitateľovi je jasné, že sa jej podarilo prežiť. Cesta k slobode však viedla cez neuveriteľné utrpenie a výhody. Poznať Komando Puff znamená vedieť, k čou slúžilo a aké mal obete. Na jednej strane sú tí, ktorí ho chápali ako šancu zachrániť si vlastný život. Na strane druhej to boli pre iné názory pobehlice, ktoré zapredávali svoje telo nacistom. V minulosti bol vo väčšine práve ten druhý názor a takého zaobchádzania sa dostávalo týmto ženám. Komando Puff nebolo žiadnou kombinézovou pracovnou skupinou trpiacou hladom a nečistotou. Boli to starostlivo vybrané ženy, ktoré mali šancu na prežitie. Mohli mať sľúbenú slobodu, no aj tá bola len svetielkom na konci veľmi dlhého nekončiaceho a bolestivého tunela. Museli byť pripravené kedykoľvek ich spoločnosť potrebovali dozorcovia a ich nadriadení. Slúžili ako inventár, ako nástroj uvoľnenia. Ich poslanie sa nespájalo s vášňou, či nežnosťou. Ako väzenkyne boli stále nahraditeľné a tak boli vrecom zemiakov, ktoré mohli bez výčitiek tĺcť, udierať, škrtiť a stále nehovoriac o zvrátených chúťok, trpieť. Všetko to, čo si nikdy nemeckí muži nemohli dovoliť voči svojim ženám a čo neprichádzalo do úvahy pre akési spoločenské a kultúrne nastavenie v Osvienčime neplatilo. Vieme o tom z rozprávania nie len Komanda Puff, ale všetkých jednotlivých kománd, oddielov a barakov. Z príbehov, z čísiel, z rozprávania, aj nálezov. Obálka vystihuje Puff Komando a jeho účel. Dostávali sa do neho najčastejšie nežidovky a slúžili rovnako tak nežidom. V Matthausene dokonca údajne aj homosexuálnym väzňom na prevýchovu a preorientovanie. Ženy vybraté do Komanda Puff získali lepšiu stravu, lepší odev, hygienu a mnohé boli potetované nad prsiami viditeľným nápisom FELD-HURE (táborová prostitútka) a číslom. Presne tak, ako to zobrazuje kniha, kým na obálke ide aspoň o pekný rukopis grafika, realita tetovačov už nemusela mať “pekný rovný dizajn”. Dochádzalo k sterilizáciám za odporných podmienok a beztak bez potrebnej rekonvalescencie. Sexuálne otrokyne boli nútené byť večer a v noci po vôli. Nahodiť úsmev a neprotestovať. V opačnom prípade zlý posudok a názor toho, kto si pri vychádzaní zapínal nohavice, znamenal aj rozsudok smrti. Aj takto poznáme Feldhure z rôznych táborov, vrátane toho v Osvienčime. Neviestky Osvienčimu dokážu veľmi presne popísať akékoľvek deje, udalosti, priebeh konaní, zaobchádzanie. Bezohľadné nezmyselné výbery náhodných obetí zabíjania. Popisujú obete náhodných výberov hier dozorcov a dôstojníkov. Ich pohľady a spôsob sledovania udalostí, hierarchiu tábora. Mnohé z toho nesedí. Úvod knihy môže zaskočiť, keďže nie je o Židoch. Spomína ich, ale príbeh v lesku kasín kariet a rulety sa nespomína takmer žiadna židovská tematika. Je tak pohľadom na „politické“. Kniha používa výrazy, fakty a aj miestne slangové pomenovania, aké poznáme z literatúry faktu a rozprávania iných. Nevzďaľuje sa, nepopisuje iné miesto ako to, ktoré už poznáme z iných kníh. Je však beletriou. V miestach, ktoré nenaháňajú hrôzu čitateľ číta krásne popisy prírody, slnka. Pripadajú mi zbytočne, prehnane umelecké. Po prečítaní knihy však pôsobia celkom inak. Pomáhajú vytvoriť kontrast medzi časťami knihy, ktoré neboli o sivom až čiernom smradľavom prostredí tábora. Spôsob popisu oddeľuje priestor na slobode a ten v tábore. V tábore sa autor vyhýba umeleckým popisom a vťahovaniu do popisov. Tábor je popísaný tak, ako by ho popisovala žena. Žena s vnímaním, no v určitej časti knihy aj blúznivá žena rozhodnutá zomrieť. Vo všeobecnosti však kniha vytvára presne ten obraz, aký by mal získať čitateľ. Ideálne ten, ktorý chce mať predstavu o pomeroch. Ako šok môže pôsobiť čítať najskôr túto knihu a potom váženejšie diela (Wetzler a Vrba). Najmä Vrbove dielo Utiekol som z Osvienčimu môže byť dôležitým úvodom do tejto tematiky. Neviestky Osvienčimu ako beletria prinášajú pohľad do ženskej časti koncentračného tábora, je rozprávaním dospelej ženy zvyknutej na znásilňovanie a nebezpečenstvo. Hoci autor sám neprežil Osvienčim, tému spracoval bravúrne.