Prorok

Dostal som otázku či je Prorok ako Alchymista od Coelha. Och no Coelho by si želal písať tak ako Chálil Džibrán. Nič proti Coelhovi veď kedysi som ho čítal a strávil som veľmi príjemnú polhodinku v rozhovore s ním. Ale Džibrán je vo všetkom lepší. Ďzibrán nepláva po povrchu ľúbivých fráz. Ďzibrán vás zatiahne na hlbinu a donúti vás pozrieť sa do svojho vnútra. Stačí len aby ste mu to dovolili. Určite nebudete ľutovať. Vydavateľstvo Lindeni túto knihu prinieslo v krásnom novom vydaní.

Zmietanie sa medzi poéziou a životom. Nachádzanie krásy v obyčajnom, múdrosti v poznanom. A naopak. Zastaviť, nachvíľu. Spočívať vo vlastnom objatí. Či vnímať život poeticky. Celý. Ako sa ponúka. Dovoliť mu. Dovoliť si. Prijať. Prehĺbiť. Snívať. Byť. Rozobrať na kúsočky každodenné, pomaly ich obracať v prstoch. Hľadať opodstatnenia. A niekedy netreba dôvody. Stačí vnímať. Najmenšie. Najkrajšie. Vziať do náručia, pritisnúť k sebe. A ako krásne to Gibran dokáže, tvoriť tak, aby slová boli domovom. Kdekoľvek si, aby bolo ľahšie. A tak si podčiarkujem, skúmam, analyzujem. Snažím sa ich uchopiť, myšlienky za myšlienkami, toľké až im nestíham. Vraciam sa naspäť, niekedy raz, inokedy viackrát. Nechám dušu rozjímať, oživiť prežité. A ako ľahko, zdá sa, chytil Gibran všetko dôležité do jednej dlane. Nemusíme rozumieť všetkému či prijať každé zo slov. No aké je to vlastne celé úsmevné. Ako málo stačí. Tak všeobecne. Pochopiť svet, v ktorom sa nachádzame, prijať jeho búrlivé, premenlivé i nehybné. Tvoriť ho, spoločne. Nechať schnúť i kvitnúť. Splývať vo vetre.