Stratený receptár a láska, ktorá neumrela

Na pohľad útla kniha, ktorá očarí vaše zmysly nádherným prevedením a ešte viac samotným príbehom. Toto je Stratený receptár a láska, ktorá neumrela. ?? Kniha opisujúca zložitý vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Henri bol povolaním kuchár. Autor krásne opísal jeho vzťah k vareniu, prípravu jedál, pri ktorých som bola stále hladná (tie palacinky by som si extrémne dala??). Kuchyňa bola jeho posvätným miestom, kde mohol robiť ľuďom radosť, pripravovať jedlá a a živiť sa tým, čo ho napĺňalo. Mal svoje zásady a presvedčenia, ktoré uplatňoval nielen pri varení , ale aj pri výchove svojho syna Juliena. Práve Julien bol naším rozprávačom, ktorý opisoval jeho detstvo, komplikovaný vzťah s otcom a tiež rovnakú vášeň pre varenie. Čo ma hneď prekvapilo bolo, že hlavný rozprávač -Julien, rozpráva svoj príbeh, spomienky a myšlienky práve Henrimu, ktorý leží v kóme v nemocnici. Celé to hneď nabralo osobnejší nádych - intímna spoveď otcovi, ktorý sa tieto tajomstvá mysle už pravdepodobne nikdy nedozvie. Ísť si niekedy za svojím snom je ťažké a hlavne, ak nemáte podporu od svojich blízkych. V tomto prípade sme sledovali Juliena a Henriho - obe strany jednej mince, ako sa škriepia nad Julienovou budúcnosťou. Rodičia si vždy želajú, aby sa ich deti mali lepšie a bolo to aj v tomto prípade. Páči sa mi, ako autor popísal každého jedného, ich vzťah a Julienov pohľad na otca. Všetko to vyznelo ako spoveď samotného autora, čo príbehu dodalo lepšiu autentickosť. Jediné mínus bolo, že aj napriek týmto dôvodom, mi samotné postavy neprirárstli až tak k srdcu, a preto som sa do príbehu až tak nevžila... Nádherná obálka, dojímavý príbeh a veľa jedla??. Asi takto by som najlepšie vystihla Stratený receptár. Ak máte chuť na krátky, svižný, ale zároveň veľmi zaujímavý príbeh, rozhodne po knihe siahnite. Skrývajú sa v ňom naozaj pekné myšlienky.

Jacky Durand je gastronomický novinár, ktorého kulinárske stĺpčeky tešia tisíce čitateľov časopisu Libération a France-Culture. Prináša informácie o gastronomických pokladoch francúzskej kuchyne a upozorňuje na staré rodinné recepty a zvyky Francúzov. Lásku k jedlu a kuchárskemu umeniu zúročil v knihe Stratený receptár a láska, ktorá neumrela. Citlivé zobrazenie vzťahu medzi otcom a synom, v ktorom autor doslova útočí na chuťové poháriky, je pohladením pre srdcia čitateľov. Spomienky, ktoré chutia a voňajú Všetky ingrediencie meral v jamke dlane, očami a nosom dokázal presne zhodnotiť, či je jedlo hotové. Varenie bolo najväčšou vášňou jeho života. Takto jednoducho možno v skratke zhrnúť majstrovstvo umierajúceho kuchára Henriho. Syn Julien sa s odchodom otca ležiaceho na smrteľnej posteli nevie zmieriť. Sú si veľmi blízki, hoci ich vzťah nebol vždy bez komplikácií. Donekonečna sa dotýka otcových rúk a spomína na časy, kedy boli živé a teplé a čarovali v kuchyni. Uvedomuje si, že lamentovaním a smútkom žijúceho mu bráni odísť. Rozhodne sa dať mu posledné zbohom prerozprávaním spoločného životného príbehu. Charizmatický Henri zažil chudobu aj vojnu v Alžírsku. Vo Francúzsku si s priateľom otvorili malú reštauráciu, kde ponúkali lahôdku za lahôdkou. Odjakživa bol proti tomu, aby sa jeho syn stal kuchárom. Lenže čo iné môže vyrásť z dieťaťa, ktoré sa odmalička tmolí po kuchyni a nasáva vône i atmosféru reštaurácie? Stala sa centrom jeho detstva i dospievania, keď sa matka Hélene bez slova rozlúčky vyparila. S ňou zmizol aj zošit s Henriho receptami. Juliena sprevádzame a podporujeme celým príbehom v tajnej opozícii voči otcovým plánom vychovať z neho inžiniera. V spomienkach odkrýva emotívne rodinné tajomstvá a pátra po stratenom receptári. Príbeh je zaľudnený sympatickými postavami, ktoré si čitateľ okamžite zamiluje, či je to Lulu – Henriho najlepší priateľ a „parťák“ v kuchyni, alebo Gaby a Mária žijúci na vidieku s čerstvými ingredienciami hneď poruke. Popri ľudských protagonistoch v hlavnej úlohe kraľuje jedlo. Paštéta zapečená v cestíčku, mäkučké briošky, teľacie ľadvinky poliate portským, omáčka beurre blanc či delikátna domáca huspenina vás možno donútia otvoriť chladničku a „dobre sa nadlabať“, ako zvykol hovoriť Henri. Francúzska kuchyňa a bistrá so zelenými fasádami ma nedávno očarili v knihe Márie Danthine Dopjerovej Francúzsko krížom krážom (Slovart, 2020) a Durandov Stratený receptár len umocnil túžbu reálne sa posadiť v útulnej reštaurácii v malebnom mestečku. Zo stránok knihy prenikajú silné emócie. Julien rozpráva o otcovi a gurmánstve s nesmiernym obdivom a nezvyčajnou zmyselnosťou. Proces prípravy jedál, od prísad cez jednotlivé kroky až po servírovanie, pôsobí v jeho podaní sťa umelecké dielo. Nostalgický a nežný román Jackyho Duranda zanecháva v čitateľovi pocit simulovanej autobiografickej dôveryhodnosti. Hlboko dojímavý príbeh o živote a kulinárskom umení priam kypí láskou. Láskou manželskou, rodičovskou, priateľskou a v neposlednom rade láskou k jedlu a vareniu. Je taktiež ódou na francúzsku gastronómiu. Vzdáva hold všetkým kuchárom, čo podriadili život vášni v náročnom povolaní a bezohľadnom konkurenčnom prostredí. Nechajte sa unášať neodolateľným kúzlom príbehu, ktorý je jednoduchý a zároveň komplikovaný ako sám život.

Stalo sa nám to cestou na dovolenku. V indickom meste Bangalore sme zmeškali lietadlo a museli sme ostať spať jednu noc v hoteli. Prišli sme do hotelovej reštaurácie a čítali sme z jedálneho lístka. O pár minút prišiel šéfkuchár, že má “v hlave” nový recept, nikdy ho nevaril a či nám ho môže skúsiť pripraviť. Mohol. Vtedy som sa prvý a poslednýkrát rozplakala nad jedlom. To jedlo bolo božské. Ten moment vo mne zarezonoval. Podobné pocity som mala pri čítaní (a dočítaní) Strateného receptára. Henri je šéfkuchár. Svoju reštauráciu a jedlo miluje nadovšetko. Trávi v nej väčšinu času. Keď od neho odíde žena, ostane na svojho syna Juliena sám. Ale všetko zvláda s pomocou priateľov. Je to príbeh Juliena, ktorého otec leží na smrteľnej posteli a on nostalgicky spomína na detstvo a spoločné roky strávené s ním. Julien sleduje odcudzenie matky a otca. Po odchode mami trávi čas v kuchyni, pomáha v rodinnej reštaurácii, neskôr ide na školu, dospieva. Z maminho odchodu sa nikdy poriadne nespamätá. S otcom zas prichádza do konfliktu, keď sa chce vyučiť za kuchára, ale ten to odmieta rešpektovať a chce pre neho lepšiu budúcnosť a školy. Svoju úlohu v knižke zohráva aj stratený receptár, ktorý Julien zúfalo túži nájsť... Zhltla som túto knihu za Natašin 3 hodinový spánok. A po dočítaní vo mne po dlhej dobe ostalo prázdno. Aj príjemne, pretože príbeh je to úžasný. Aj nepríjemne, pretože som chcela viac strán. Dej je jednoduchý, tempo pomalšie, väčšia polovica knihy je o jedle, surovinách,... Mne to sadlo. Milujem jedlo ochutnávať, o jedle sa rozprávať... Ale nedajte sa zmiasť. Kniha nie je len o varení. Predovšetkým ukrýva silný príbeh. Čítať o vzťahu Henriho a Juliena (otca so synom) ma fascinovalo, bolo to dojímavé. Ten kto bude chcieť, “mušky” v knihe nájde. Za seba knihu odporúčam všetkými desiatimi. “Na pomalé varenie je najlepší čierny liatinový hrniec. Prikázal si mi opražiť na cibuli či šalotke kocky mäsa, ale nie priveľmi, pridať nadrobno nakrájanú mrkvu, bobkový list, tymián a nechať prikryté dusiť. Čudoval som sa: - To je všetko? - Keď je žena pekná, nemusí sa maľovať ako ukradnutý kamión, - odpovedal si.”

V poslednom čase som si všimla, že ma bavia knihy, kde sa v nejakom zmysle vyskytuje jedlo. Či už to bola skvelá kniha Varila som pre Picassa alebo Kaviareň v Kodani. Keď vyšla v Lindeni kniha Stratený receptár a láska, ktorá neumrela, vedela som, že ju chcem čítať. Myslela som si, že pôjde o sladkú romantiku. Jacky Durand ma však prekvapil. Henri je majiteľom reštaurácie s názvom Osvieženie. Kuchyňa je jeho životom. Do varenia dáva všetko. Obetoval mu svoj život. Jeho syn Julien by chcel ísť v otcových šľapajach. On je však zásadne proti. Vie, koľko driny treba vynaložiť pri vedení reštaurácie a svojmu synovi chce dopriať jednoduchší život. Zrazu sa otec ocitá v kóme a Julian hľadá jeho stratený zápisník s receptami. Podarí sa mu ho nájsť? Alebo reštaurácia Osvieženie spolu s Henriho odchodom upadne do zabudnutia? Táto kniha bola pre mňa veľkým prekvapením po všetkých stránkach. Pozitívnym prekvapením. Čakala som sladkú romancu z reštaurácie. To je tým, že po prečítaní anotácie hneď zabudnem, o čom kniha bude. Zistím to až pri čítaní príbehu. Tentokrát mi to vôbec neprekážalo. Už od prvej strany ma zaujal spôsob, akým autor príbeh podal. Syn Julien sa prihovára svojmu otcovi. Celý príbeh rozpráva pre neho. Oslovuje ho, vyčíta mu rôzne rozhodnutia alebo mu touto formou ďakuje. Verila som mu každé jedno slovo. Julien tak rozpráva nielen svoj príbeh, ale aj príbeh svojho otca. Ten sa obetoval vareniu a synovi. Počas života prešiel mnohými ťažkými skúškami. Najmä tými vzťahovými. Vzťah otca a syna je v tomto príbehu krehký aj silný zároveň. Vidíme nesmierny obdiv Juliena voči svojmu otcovi a tak isto aj otcovu hrdosť, keď sa synovi dostalo lepšieho vzdelania ako jemu. Obaja sú však tvrdohlaví a preto sú škriepky na dennom poriadku. Táto kniha nemá veľa strán, ale aj tak vám ju odporúčam čítať pomaly. Možno tak pomaly, ako dusenie burgundského hovädzieho. Vychutnať si každú jednu stranu plnú emócií, odkazov a v neposlednom rade pošteklenia chuťových pohárikov. Neraz ma Julienove riadky dojali, ale aj rozosmiali. Neraz som mala chuť si okamžite zjesť dobrotu, o ktorej sa v knihe písalo. Túto knihu odporúčam každému, kto má chuť na krásne rozprávanie o otcovi a o varení. S láskou a rešpektom, a to v oboch prípadoch.

Dnes ešte o jednej práve prečítanej knihe vám chcem napísať. Len si pretriem oči a trošku predýcham emotívny príbeh, ktorý s láskou autor predložil, ako na tanieri so všetkou dekoráciou očiam lahodiacou. A v tejto knižke to platí doslova. V knihe prežijete príbeh Juliena, ktorý sa môže odohrávať kedykoľvek. Dnes, zajtra o rok a možno ste ho aj stretli, len ste o tom nevedeli. Jeho rozprávanie vás veľmi citlivo vtiahne do deja k jeho rodine, ktorú nadovšetko ľúbi a ktorá sa jedného dňa začne strácať ako para z hrnca. Jeho charizmatický otec Henri, je majiteľom reštaurácie, ktorý bol odjakživa proti tomu, aby sa Julien stal kuchárom aj, keď po tom jeho syn neskutočne túžil. Až keď otec upadne do kómy, Julien začne odhaľovať rodinné tajomstvá a dozvie sa prečo nechal svoju manželku bez slova odísť a Julien tým trpel celý čas. A prečo je v jeho živote tak dôležitý rodinný stratený receptár ? Krásny príbeh, ktorý zasiahne nielen vaše srdce, ale aj chuťové poháriky, keďže príbeh je o milovníkoch jedla a kuchyne ako takej. Autor krásne vykreslí povahu muža, pre ktorého je varenie viac ako práca a svoj život zasvietil práve kuchárskemu umeniu, aj keď to bolo na úkor rodiny. Aj napriek tomu je to veľmi krehký príbeh o láske otca a syna, o odpúšťaní a zabúdani. Prečítajte si tento dojemný príbeh, ktorý je zvlášť v tejto zvláštnej dobe pohladením pre dušu.

O jedle a láske dokážu takto písať len Francúzi. Kniha o vzťahu medzi otcom a synom. A, samozrejme, o jedle. Skvelom jedle. Gurmánstve. A o vášni k vareniu, ktoré sa stalo povolaním. Jacky Durand je novinár píšuci stĺpčeky o varení. Neviem, prečo sa rozhodol napísať knihu. Ale urobil dobre. Veľmi dobre. Románov, kde sa príbeh točí nie na pozadí, ale priamo v kuchyni, v opare a vo vôňach králika na horčici, teľacích ľadviniek alebo citrónového koláča, kde sa ako ingrediencie miešajú ľudské osudy s gurmánskymi receptami, nie je mnoho, ale sú. Stačí spomenúť román Reštaurácia The Hills od Faldbakkena alebo Šarkany od Romaina Garyho. V prvej spomenutej knihe sa pozornosť sústreďuje na jednu reštauráciu, jej starnúceho čašníka, hostí a úvahy o živote; v druhej sa jedlo, varenie a gurmánstvo odohráva tak trochu na pozadí druhej svetovej vojny, odboja a lásky medzi dvomi mladými ľuďmi. Jacky Durand v porovnaní s tým vystaval svoj príbeh okolo kuchyne jednej reštaurácie, presnejšie povedané, okolo jej majiteľa a šéfkuchára a jeho jediného syna. A, samozrejme, strateného receptára. Henri, majiteľ a šéfkuchár, je na smrteľnej posteli. Jeho syn Julien sa v monológu vracia do ich spoločnej minulosti, kde hľadá odpovede na otázky, ktoré nikdy neboli položené, ale mali byť. Celý príbeh by nebol kompletný bez receptov, bez jedla, bez varenia. Práve ono je totiž jeho kostrou. Henriho vášeň k práci, jeho umenie a kulinárstvo sa v príbehu spájajú s jeho útekom od sveta, od citov a od života. Celý život sa vehementne bráni tomu, aby jeho syn Julien išiel v jeho šľapajach, dokonca „nechá stratiť“ to najcennejšie, čo má, knihu svojich kulinárskych receptov, ktorú napísala žena, ktorú miloval. Román je písaný v prvej osobe, ako monológ a dialóg syna k otcovi, s minimom postáv. Robí tak celý príbeh ešte krehkejším. Príbeh syna a otca a príbeh varenia sa vplietajú jeden do druhého a nemožno ich oddeliť ani pochopiť jeden bez druhého, pričom platí to, čo pri varení: všetkých ingrediencií musí byť tak akurát, inak sa všetko pokazí. A to sa Durandovi podarilo. Jeho príbeh je uveriteľný práve pre striedmosť základných ingrediencií. Stačí bolesť a láska. Stačí syn a otec. Všetko v správnom pomere. Nič si nekonkuruje, nič sa s ničím nebije. Výsledkom je lahodná a delikátna chuť a vôňa. Takto to dokážu spojiť len Francúzi.