Vyrástla som v gete

Tejto knihe prosím všetci venujte pozornosť, naozaj si to zaslúži. Doteraz som tuším nečítala žiadnu knihu s rómskou tématikou, takže pre mňa je v tomto výnimočná. A okrem toho aj v mnohom inom. Búra predsudky, prinúti vás zamyslieť sa nad tým, ako rómov vnímate vy a vaše okolie (a čo s tým poprípade viete robiť) a ukazuje veci pravdivo, kruto, drsne. Príbeh rozpráva Eliška, ktorá sa narodila v rómskej osade na východe Slovenska do rodiny prostitútok, kde bolo bežnou vecou sa tejto profesii od mladého veku venovať.Tak to šlo z generácie na generáciu. Vyrastala v chudobe, bez základných životných potrieb, navyše bez lásky, podpory a vzdelania, obklopená násilím a rasistickými útokmi. Príležitostne sa o ňu zaujímal jej otec, nemecký neonacista (celkom bizarné, že ?), vďaka ktorému mohla aspoň ako tak spoznať aj iný život než ten v osade. Ako trinásťročná odišla do Anglicka za lepšou budúcnosťou, kde ju však tiež čakala detská práca a násilie. Ona však aj napriek ťažkej ceste a prekážkam ktoré ju tam čakali dokázala splniť svoj sen o vzdelaní a lepšom živote. Vďaka svojej sile a odhodlaniu. Táto kniha ma prinútila poriadne sa zamyslieť nad tým, aké ťažké, ba až nemožné, je vymaniť sa z takého sveta. Radím medzi top knihy tohto roka!

Hovorí sa, že ľudia, ktorí prežili traumu ju vidia akoby zvrchu, mimo svojho tela. Presne tak Eliška rozpráva svoj príbeh - s miernym odstupom a bez emócií, ako keby písala o niekom inom. To však neznamená, že jej rozprávanie vo mne nevyvolalo žiadne emócie, práve naopak. Obdivovala som jej odhodlanie a mnohokrát som nechápala, odkiaľ berie silu a motiváciu. Držala som jej palce a dúfala som, že sa jedného dňa dočká vytúženého vzdelania. Drsné, no výborné čítanie o silnej a inteligentnej žene, ktoré mnou bude určite dlho rezonovať. Toto si určite prečítajte.

Ak hľadáte knihu, ktorú nebudete chcieť pustiť z ruky a po celý čas Vám bude behať mráz po chrbte, aká surová je, Vyrástla som v gete od Elišky Tanzer je tou pravou. Rozpráva príbeh o mladom dievčati, Eliške, ktorá sa narodila do rodiny prostitútok v rómskom gete na východe Slovenska. Jej matka mala len trinásť, keď sa Eliška narodila a otec, zarytý Nemec, ktorý navyše ešte opovrhoval inými rasami, sa s ňou stretával len zriedka. Mama však nikdy nechcela, aby Eliška skončila ako ženy v ich rodine. Aj napriek ich zvláštnemu vzťahu sa snažila nájsť spôsob, ako Elišku zo Slovenska dostať a zabezpečiť jej lepšiu budúcnosť. A tak odchádza do Anglicka, v hrozných podmienkach, no s veľkými očakávaniami a snami. To, čo sa na prvý pohľad môže zdať ako ideálne sa však rýchlo mení a Eliška tak dostáva jednu facku za druhou a sama je nútená postaviť sa na vlastné nohy. Jej autentickému rozprávaniu tak nechýba surovosť a otvorenosť. Rozpráva to však akoby s nadhľadom, bez akýchkoľvek prehnaných emócií, ktoré by boli častokrát na mieste. Hovorí o udalostiach tak, ako prebehli a núti nás tak položiť si niekoľko otázok a zároveň sa zamyslieť nad tým, ako sa aj v dnešnej dobe množstvo ľudí stavia k Rómom. Vyrástla som v gete je presne tou knihou, ktorú by si mal prečítať každý. Vďaka nej sa môžeme aspoň na chvíľu pozrieť na problémy ich očami a pochopiť. Pretože to rozhodne nie je problém len na Slovensku, ako sme sa vďaka Eliškinmu príbehu dozvedeli.

Túto knihu odporúčam všetkým, pretože to nie je len ďalší príbeh o Cigánke, ktorá chcela lepší život. Nie. Vyrastala som v gete je príbeh plný bizarných chvíľ, beznádeje, smútku a tiež hnevu, no na druhej strane v ňom nájdete nádej, odhodlanie a úsmevné momenty, pri ktorých si uvedomíte, že život je nevyspytateľný. Každý za sebou máme svoju minulosť, ale len málokto o nej dokáže hovoriť takto otvorene a s nadhľadom. To si žiada skutočnú silu. . Čítať tento príbeh bolo ako dostať facku a zamyslieť sa. Autorka sa otvorila a podala svoju vlastnú výpoveď o tom, čím všetkým si musela prejsť. Viete, akoby sa to dalo opísať jedným slovom? Peklo. . Avšak, nikdy som počas čítania nemala pocit, že z nej sála hnev či iné negatívne myšlienky. A pritom by to bolo pochopiteľné, obzvlášť ak uvážime, čím všetkým si musela v Anglicku prejsť. Od upratovačky, skoro slúžky, cez tanečnicu až po šičku... . Eliška svoj príbeh podala naozaj jedinečne, a hoci nebol práve najbohatší na vtipné či veselé príhody, zanechal vo mne zvláštny, hrejivý pocit. . Je jednoduchšie potlačiť a zabudnúť na zlé veci, keď sa nám stanú, ako sa do seba ponoriť a vyrovnať sa s nimi. Ak si budeme hovoriť, že sa nič nedeje a skrývať sa za veci ako jedlo či spánok, tak nám nič nehrozí. Ale je to potom skutočne život, čo žijeme? . V diele som našla toľko silných myšlienok a životných právd, ktoré ma donútili zamyslieť sa, až by som povedala, že toto je viac ako len príbeh o tom, ako sa na Slovensku chovali k Cigánom a aké to mali kedysi ťažké.

Po silných príbehoch väčšinou siahame vtedy, keď chceme kvalitnejšiu prózu, ktorá nás donúti zamyslieť sa a rovnako v nás vyvolá množstvo, neraz i protichodných, pocitov. Vyrástla som v gete je jednou z publikácií, ktorá nenechá svojich čitateľov „chladnými? a rozprúdi s nimi vášnivý cigánsky tanec. Eliška sa narodila v rodine prostitútok v rómskom gete, v Drovane. Už od malička bola vystavovaná neľahkým podmienkam, musela čeliť tvrdým povahám svojich rodičov, ale hlavne ostatných ľudí, ktorých odpudzovala chudoba Rómov. Postupne sa musela adaptovať a snažiť sa prežiť. Jej túžba po zmene svojho sociálneho statusu bola však príliš veľká a zaviedla ju až do Británie. Tam ale zistila, že život nie je taký jednoduchý ani v cudzej krajine a to, čomu sa snažila vyhnúť vo svojej domovine, ju kruto dobehlo a vytvorilo nočnú moru. Mladé šestnásťročné dievča muselo v sebe nájsť silu a odhodlanie, aby dosiahla to, po čom tak veľmi túžila... Aby sa jej sen stal skutočnosťou. Príbeh malého rómskeho dievčatka je plný prekážok, ale hlavne spomienok a pádov. Hlavná hrdinka svojich čitateľov nešetrí, postupne dej graduje tým, ako postupne plynú roky. Zachytáva život v chudobe, rodinné vzťahy, ale zároveň aj rómske tradície či záľubu v tanci. Po kapitolách sa dostáva až k výletom za otcom, k odmietnutiam, hádkam, snom o lepšom živote, obchodovaní s ľuďmi, spozná ľudské charaktery a istú „vôňu? vzdelania. Eliška opisuje zásadné životné udalosti, ktoré ovplyvnili jej osobnosť. Ponúka opis prostredia, práce prostitútky, tanca, odmietnutia, cesty za vzdelaním, znásilňovania, opis rodiny, súrodencov, zaobchádzanie s Rómami a pocity, ktoré voči nim prechovávajú „bieli?. Autorka svoj príbeh podfarbila aj príbehmi iných ľudí, podáva svoje videnie a predstavu o živote. Dej je rozdelený na predslov, 7 častí, poďakovanie a doslov. Jednotlivé časti sú rozdelené do kapitol, dej je plynulý, ale hlavne dynamický. Všetky opisované udalosti či charaktery postáv sú opisované s emóciami, s láskou, smútkom, strachom, ale aj nádejou. Autorka sa pozerá aj do minulosti svojej rodiny a poukazuje na ich chudobu a zaobchádzanie s Rómami na Slovensku. Silná kniha o Eliške, o priateľoch, rodine, odvahe a vzdelaní. A o rešpekte. A nádeji. Všetky silné stránky tejto publikácie sa zhmotnia vo vedomí čitateľa, až bude smiať sa, plakať a veriť v lepšiu budúcnosť. A zároveň v ňom vzbudia aj mnohé otázky. A pochopenie. Avšak toto všetko je neraz sprevádzané smútkom, plačom, zúfalstvom, násilím, zlými životnými podmienkami či rozhodnutiami. Všetko však nakoniec vedie k šťastnému koncu, ku ktorému sa musela hlavná hrdinka prepracovať pádmi a prekážkami. Počas nich sa vyvíjal nielen dej, ale aj jej charakter a uvedomovanie si, kam až je človek ochotný zájsť, aby spravil svojich najbližších aspoň z polovice šťastnými a spokojnejšími.

Keby som pred rokom nečítala knihu o katastrofálnom nezvládaní vzdelávania Rómov na Slovensku, azda by sa mi v tej mojej bratislavskej bubline niektoré veci chápali len ťažko. Vďaka Jurajovi Čokynovi som ale už nemala klapky na očiach, a tak som detstvo Elišky sledovala skôr s veľkým súcitom a smútkom ako v šialenom šoku a s nedôverou. Pokiaľ ale máte o šanciach tejto skupiny ľudí iba veľmi matné predstavy, zrejme sa vám to, čo píše Eliška, bude zdať neuveriteľné. Aké možnosti asi malo dievča, ktoré sa narodilo a žilo v gete, v rodine, kde sa dedí najstaršie remeslo a začína sa s ním skoro, matke, čo ju počala ako trinásťročná? S mužom, ktorý síce opovrhoval inými rasami, ale keď išlo o telesné radovánky, zjavne sa dokázal prekonať. Prekvapujúco sa nejaká tá náklonnosť ušla aj dcére, hoci veľmi obmedzená a nejasná. Aj toto bola jedna z tých “šťastnejších” okolností, vďaka ktorým sa z Elišky nikdy nestala prostitútka - namiesto toho ju (šokujúcim spôsobom) matka poslala do Veľkej Británie. Aby tam zažila detskú prácu a násilie si ju našlo vtedy, keď to vôbec nečakala. Eliška Tanzer rozpráva o svojom detstve až pozoruhodne bez emócií. Neľutuje sa, prekladá nám fakty a udalosti, niektoré fakt hrozné skutočnosti spomenie len akoby mimochodom. Akoby jej len tak zrazu prišli na um. Napriek tomu sa mi to nezdalo vymyslené. Ľudská myseľ pre záchranu duše niekedy veci potlačí alebo spracuje prazvláštnym spôsobom. S Eliškou som však v dôsledku tohto jej odpojenia viac empatizovala a prežila drámu v Británii. Tam už píše úprimne o svojich pocitoch, ktoré sú uveriteľné a bolia. Je veľa otázok, ktoré sa v priebehu čítania knihy objavia a väčšina z nich sa začína slovkom "prečo". Najdôležitejšia asi je - prečo sa stále toto deje? Prečo desaťročia nikto nevyriešil problé detí, ktoré majú prakticky nulové šance vymaniť sa z geta? Lindeni sa nezľakli výbušnej témy a možno odštartujú búrlivú diskusiu. Eliška totiž nevysvetľuje všetko, čo by ste chceli alebo potrebovali vedieť. Nie je však povinná nikomu predkladať dôkazy. Vyrozprávala svoj príbeh slovenskej Vzdelanej, ktorý berie ružové okuliare a azda prelomí ľahostajnosť. Aj vďaka skvelému doslovu na konci.

„Mojou snahou bolo odhaliť pred svetom pravdu, tak ako ju vnímame my, Cigáni“, píše v predslove Eliška Tanzerová, ktorá sa narodila na Slovensku a od štrnástich rokov žije v Anglicku. Vo svojom debute vyrozprávala silný osobný príbeh plný bolesti, traumatizujúcich zážitkov, šokujúcich informácií ale aj odvahy, vytrvalosti a nezlomného ducha. Na vlastnej koži zažila chudobu, hlad, odstrkovanie, výsmech zo strany majority a extrémne násilie, no nezložila zbrane a postavila sa na vlastné nohy. Vyštudovala vo Veľkej Británii a všetko, čo ju v živote postretlo a ovplyvnilo, vložila do autobiografie Vyrástla som v gete. Môžeme si ju prečítať vďaka vydavateľstvu Lindeni a prekladu Františka Kôpku. Kniha zobrazuje nepríjemnú a drsnú pravdu. Väčšina Slovákov pred rómskou otázkou a problémami tejto minority zatvára oči. Žijeme si učučkaní vo svojej bubline a v „lepšom“ prípade mlčíme. No sú medzi nami aj takí, ktorí si s rasizmom a nenávisťou neustále potriasajú rukou a majú plné ústa „špinavých cigánov“. Viem, že názory a zmýšľanie tejto skupiny ľudí kniha nijako neovplyvní, no predpokladám, že pre mnohých čitateľov bude poriadnou fackou. Nie, nemyslím si, že sa okamžite davy Slovákov rozbehnú zisťovať, ako to v osadách naozaj chodí, prípadne zachraňovať deti pred prostitúciou, ale som presvedčená, že v hlavách čitateľov sa usadí chrobák a azda dôjde aj k zmene pohľadu na naozaj nutné riešenie rómskej otázky. Eliška sa narodila na sídlisku s fiktívnym názvom Drovane (mohol by to byť Luník) rómskej matke a nemeckému otcovi, ktorý sa vôbec netajil svojimi neonacistickými presvedčeniami. Dobre počujete. Nácek si vybehol na Slovensko za kšeftami a keď mu ponúkli k narodeninám neplnoletú cigánečku, neváhal. Aby som mu celkom nekrivdila, musím napísať, že iba vďaka nemu mala Eliška pekné šaty a prvý raz v živote sa v šiestich rokoch kúpala, on ju zobral na zápis do prvej triedy, kde ho riaditeľ slovenskej školy vypoklonkoval s vetou, že Cigánov do školy neberú, vozil dcéru sem-tam do Nemecka k starým rodičom…no jednoducho, nedovolil, aby úplne zdivela. Keby som mala možnosť opýtať sa autorky zopár otázok, určite by prvou bola: Prečo si vás otec nezobral do Nemecka nastálo? Eliškina mama Lenka Zlatkovová od detstva prostituovala. V trinástich porodila dcéru a plánovala, ako z nej taktiež urobí prostitútku. Veď zarábať sa musí! Ste už teraz šokovaní? Počkajte, keď si prečítate celý príbeh. Eliška spávala s nožom pod hlavou, prikrytá kobercom z kontajnera, nie raz utŕžila od matky strašnú bitku, umývala sa mokrou handrou, boli dni, kedy nebolo čo do úst vložiť. „Doriti, ešte aj potkany z našej ulice ma vychovávali viac než Lenka.“ Tlačila sa v izbe s niekoľkými príbuznými. Matky brávali svoje maličké dcéry nahé tancovať pred chlapmi, aby si zvykali. V deväťdesiatych rokoch v okolitých mestách Rómov nezamestnávali, iba s nevôľou ich videli v obchodoch či u lekárov. Po revolúcii sa stali ešte väčšou príťažou a prepadli sa na absolútne spoločenské dno. Eliška opisuje, ako si zarábali na jedlo, ale aj alkohol, krádežami. „Nepoznala som nič, len život podobný životu švábov. To bol môj celý svet.“ Keď mala štrnásť, mama jej oznámila, že ju posiela do Anglicka. Začína sa odvíjať ďalšia životná etapa, v ktorej taktiež nemala na ružiach ustlané. Myslím, že aj Briti zostali šokovaní, keď knihu čítali. Neustále som si kládla otázku, či je to vôbec možné. A ak áno, ako? Takéto detstvo a dospievanie sa ani zďaleka nepribližuje k tradičnému obrazu. Eliška musela vynaložiť veľkú silu a odhodlanie, aby sa mohla stať, kým chce, vyštudovať a dôstojne žiť. Kniha vôbec nepôsobí pateticky. Autorka sa nesnaží hrať silou mocou na city. Skôr som mala pocit, že svoj príbeh vyrozprávala bez nejakých veľkých emócií. Akoby sa odstrihla od starého Ja. Dokonca si niekedy dovoľuje zažartovať alebo cynicky okomentovať tú ktorú skutočnosť. Ale musí byť veľmi, veľmi silná, pretože opisované skutočnosti sú hrôzostrašné. Obdivujem jej odvahu. Neviem veru, či by som sa dokázala so svetom podeliť o také ťažké zážitky. V Anglicku si vybudovala nový život, získala vzdelanie a citujem „scivilizovala sa.“ Teraz túži po vyliečení a návrate na Slovensko, aby pomohla zjednotiť komunitu. „Chcem zahojiť seba, zaceliť obrovskú priepasť medzi Cigánmi a ostatnými ľuďmi, čo žijú na Slovensku, a predovšetkým vyliečiť traumu, ktorej podlieha komunita Cigánov a ktorej vinou sú nedôverčiví, opatrní a izolovaní.“ Doslov ku knihe napísal erudovaný etnológ Tomáš Hrustič z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV. Príbeh Elišky Tanzerovej ho hlboko zasiahol. Dovolím si zakončiť svoj text Hrustičovými slovami: „Nám všetkým ostáva urobiť vo svojich srdciach a mysliach čo najviac pre to, aby si mohli takúto slobodu užívať aj mnohé ďalšie dievčatá a chlapci bez ohľadu na to, či sa narodili do rodiny na peknom predmestí, alebo do rodiny v chudobnej rómskej osade.“

Aj vám knihy, ktoré opisujú skutočný príbeh, naháňajú husiu kožu? Minimálne pri knihe Vyrástla som v gete som to tak mala. Brutálna, otvorená spoveď Elišky, ktorá vyrastala nie práve v ideálnych podmienkach. Nedostala materinskú lásku, pohodlný domov a niečo pre nás samozrejmé - vzdelanie. Eliška sa narodila trinásťročnej rómskej prostitútke a nemeckému nacistovi (bizarná kombinácia, čo poviete). Od malička pociťovala hlad, chudobu a rasizmus, s ktorým bojovala po celý život. Eliškin život nebol vôbec jednoduchý, v istých prípadoch bol až na kraji znesiteľnosti. Udivovalo ma, ako dokázala nájsť silu zmeniť svoj život, vymaniť sa z chudoby a nálepky rómskeho dievčaťa, ktoré má dopredu napísaný svoj osud. Elišky bola bojovníčka, ktorá sa nevzdávala. A za to som ju nesmierne obdivovala. Chvíľu mi trvalo, kým som sa do príbehu dostala. Nevedela som sa dostať na tú správnu vlnu, ale v istom momente to prišlo a knihu som odvtedy nepustila z rúk. S napätím som čítala o Eliškinom nepriaznivom osude, o tŕnistých cestách, ktorými musela, ako dieťa prejsť a hlavne o sile odhodlania a vytrvalosti. Vyrástla som v gete je presne ten príbeh, ktorý sa číta ťažko, ale aj napriek tomu ho nechcete pustiť z rúk. Všetky nepriazne osudu prežívate s hlavnou postavou, hneváte sa na krutosť ľudí a tajne dúfate, že hrdinka nájde to vytúžené šťastie a bezpečie. Prečítajte si, buďte znechutení a nahnevaní, ale vezmite si niečo z toho. Odporúčam.

Kniha Vyrástla som v gete ma uchvátila obálkou a zapôsobila na mňa aj svojou anotáciou. Keď som dostala možnosť prečítať si ju pred slovenským vydaním, neváhala som ani sekundu. Skutočný príbeh Elišky Tanzer som „zhltla“ za tri dni. Eliška sa narodila trinásťročnej Rómke Lenke. Jej otcom bol o desať rokov starší nemecký neonacista. Eliškina matka pochádzala z rodiny prostitútok a aj ona pokračovala v rodinnom biznise. Eliška vyrastala v gete, kde si deti zháňali jedlo v kontajneroch, spali na zemi a v špine. Jej otec Franz si ju pravidelne brával do Nemecka a tak aspoň občas zakúsila iný život. Keď mala Eliška trinásť rokov, matka ju poslala do Anglicka. Eliška sa tešila, že bude chodiť do školy a bude tak mať možnosť lepšej budúcnosti. Je to však také jednoduché? Nájde Eliška v Anglicku šťastie? Musím sa priznať, že voči Rómom mám isté predsudky. Aj to bol jeden z impulzov, prečo som si chcela knihu prečítať. Chcela som sa dostať do hlavy dievčaťa, ktoré vyrástlo na Slovensku v gete. Keďže je príbeh prerozprávaný samotnou hlavnou hrdinkou, všetko je autentické a veľmi pútavé. Občas som mala problém zorientovať sa v postavách, ale pomohol mi malý rodokmeň na začiatku knihy. Kniha je rozdelená na niekoľko častí. Najskôr spoznávame Eliškinu rodinu v gete. Neskôr rodinu jej otca v Nemecku. Každá rodina je iná. Na jednej strane cigánske prostitútky, na druhej neonacista, ktorý si zarábal ako boxer v ilegálnych zápasoch. Eliška túžila po vzdelaní, ale na Slovensku bola odmietnutá. Neskôr ju matka poslala do Anglicka, aby ju ochránila pred predávaním vlastného tela. Eliška sa dostala do Anglicka ukrytá v krabici od práčky. Čitateľovi je jasné, že sa dostala do pazúrov obchodníkov s ľuďmi. Ona to však nevie. Jej naivná predstava o vzdelaní sa pominie, keď musí začať pracovať a väčšinu peňazí odovzdávať. Ja som si Elišku obľúbila a veľmi som chcela, aby sa jej podarilo v Anglicku preraziť. To, čo prežívala, ma veľakrát ranilo. Neraz mi bolo doslova fyzicky zle z toho, ako sa dokážu muži správať k ženám, bez ohľadu farby pleti. Krutosť, ktorú prežívala hlavná hrdinka, sa vryje pod kožu. Rozprávanie Elišky je jednoduché, napriek tomu nástojčivé. Núti nás premýšľať. Je to príbeh Rómky, ktorej sa podarilo dostať zo začarovaného kruhu násilia, špiny a prostitúcie. Aj napriek tomu, že to bola dlhá cesta plná prekážok. Obdivujem autorku, že šla s kožou na trh. Som si istá, že jej príbeh bude rezonovať u mnohých čitateľov ešte dlho po prečítaní. Tak ako aj u mňa. Veľmi by som si priala, aby šancu na vzdelanie a vyslobodenie sa z chudoby malo čo najviac rómskych detí. Možno by sa tak znížili aj predsudky. A možno by sme vďaka tomu spoznali mnohých šikovných a talentovaných ľudí. Cesta Elišky k vytúženému vzdelaniu a lepšiemu životu je plná prekážok. Tie s ňou prežíva aj čitateľ. Kniha je veľmi emotívna, osud tejto ženy dojímavý a strhujúci. Autorka sa svojím dielom zjavne potrebuje vyrozprávať zo svojej minulosti a vyliečiť sa z bolesti. Táto kniha je svojím spôsobom pokusom. Ukázať realitu našej spoločnosti, nabúrať predsudky a presvedčiť nás, že aj zo zdanlivo hlúpeho dievčaťa z geta sa môže stať nakoniec žena so vzdelaním.