Evanjelium o úhoroch

To, že je príroda mocná čarodejka a človek ešte zďaleka neprišiel na všetky záhady s ňou spojené, je každému jasné. Dokonale sa o tom presvedčíme v knihe Evanjelium o úhoroch. „Úhor ľudí desí alebo odpudzuje. Je slizký, plazí sa, podobá sa na hada a hovorí sa o ňom, že požiera ľudské mŕtvoly.“ Príbeh o najzáhadnejšej rybe sveta švédskeho kultúrneho redaktora Patrika Svenssona získal v roku 2019 prestížnu švédsku literárnu cenu August Priset v kategórii non-fiction. Nič podobné som zatiaľ nečítala. Knihu publikovalo vydavateľstvo Lindeni v preklade Zuzany Inczingerovej. Úhor dlho predstavoval prírodovedeckú záhadu. Niekoľko storočí, od Aristotela (ten si myslel, že sa rodia z blata), cez Francesca Rediho a Johannesa Schmidta až po Freuda, sa mnoho vedcov snažilo prísť na to, ako a kde sa úhor rozmnožuje a kde má uložené pohlavné orgány. Počas života prechádza niekoľkými metamorfózami. Predstavte si, že rozmnožovacie ústrojenstvo sa mu vyvíja až vtedy, keď sa rozhodne vrátiť na miesto svojho narodenia – do Sargasového mora. Úhory zo sladkovodných riek a jazier celého sveta putujú na toto jediné miesto. Počas poslednej premeny v ich telách zaniká žalúdok, neprijímajú potravu, zväčšenými plutvami sa snažia čo najskôr doraziť do cieľa. Jedná sa o akýsi typ biologicky vopred naplánovanej samovraždy. Kolobeh sa uzatvára. Stále nie sú jasné všetky podrobnosti, nakoľko sa nepodarilo nájsť dostatok dôkazov. Nik dokonca nevie, koľko rokov sa úhor dožíva (údajne to môže byť až 150), zatiaľ sa nepodarilo rozmnožovať ho v zajatí a najsmutnejšie je, že vymiera. Patrik Svensson podrobne mapuje život jedného z najzáhadnejších tvorov, aké kedy príroda stvorila. Dozvieme sa veľa zaujímavostí nielen o samotnom úhorovi, ale aj o ľuďoch, ktorí ho dlhé roky skúmali, či už sú to filozofovia alebo morskí biológovia. „Napriek všetkému ostáva preto aktuálna otázka, ktorá platí tak pre úhory, ako aj pre človeka: Odkiaľ berú istotu, ktorá cesta vedie späť k ich koreňom? Ako nájsť cestu domov?“ Celým rozprávaním sa tiahne ešte jeden príbeh. Autor sa s nami delí o láskavé a nežné spomienky na otca, s ktorým chodil chytať úhory. Otec ich miloval, bol nimi fascinovaný. Svensson si kladie otázky, odkiaľ sa vzala láska k rybolovu a aký má zmysel. Pokiaľ si pamätá, starý otec ryby nechytal. Pátranie sa teda nezameriava iba na spôsob života fascinujúceho tvora, ale aj na pátranie po rodinných koreňoch. Píše vrúcne, no vyhýba sa sentimentu. „ Aký je zmysel takéhoto lovu úhorov? Isteže, človek môže nájsť zmysel vo veci, pre ktorú iný nemá ani pochopenie, nemusí však zmysel byť súčasťou jednej súvislosti? A nemusí byť táto súvislosť niečo, čo sa aspoň chápe ako čosi väčšie ako človek sám? Človek sa predsa potrebuje pripojiť k niečomu, čo plynie, človek potrebuje cítiť, že patrí k niečomu kontinuálnemu, čo sa začína ešte pred ním a pokračuje po ňom. Potrebuje byť súčasťou väčšieho celku.“ Autor vo svojom rozprávaní spomína viaceré literárne diela, či už je to Plechový bubienok Guntera Grassa (scéna s úhorom je v románe mimoriadne odporná) alebo Vianova Pena dní, kde je úhor absurdnou postavou predpovedajúcou nešťastie. Kto surrealistické dielo čítal, iste vie, že hrdinke Chloe začalo rásť v pľúcach lekno, rastlina zo sveta úhorov. Lekno ako metafora hroznej choroby. Aj Svenssonov otec zomrel na rakovinu. Názov knihy sa sprvoti môže javiť dosť podivne, no slovo evanjelium nie je zvolené len tak. Vybrané pasáže z biblie sú len drobným zrnkom evokujúcim presah do náboženstva. Zaoberá sa nimi iba toľko, koľko inými dielami spomenutými v rozprávaní. Evanjelium v tomto prípade môžeme brať ako rozjímanie o poznaní a chápaní záhad sveta i života. Koľko toho nevieme a čo všetko sa dá ešte naučiť a vypátrať. Kde sú hranice ľudského poznania? V evanjeliách sa rozoberá život Krista, v jeho evanjeliu vzdáva hold otcovi a vyjadruje úžas nad záhadným tvorom z dna riek a oceánov. Úhor je ohrozeným druhom, zrejme raz nastane čas, kedy ho budeme môcť vídať len v encyklopédiách, starých videách a dokumentárnych filmoch. Aký bude svet bez starodávneho tvora, staršieho než človek? Koľko toho vlastne môžeme vedieť o úhoroch alebo o človeku? Nikdy by som si nebola pomyslela, že ma príbeh, v ktorom hrá hlavnú rolu odpudivá ryba, tak dostane. Úhor sa stal symbolom všetkého, čo je záhadné a nevyspytateľné. Evanjelium o úhoroch je fascinujúca, zaujímavá a netradičná kniha, ktorá nadchne široké čitateľské publikum. „Viac ako dvetisíc rokov po Aristotelovi ostáva úhor prírodovedeckou záhadou, čo z neho robí akúsi symbolickú bytosť predstavujúcu to, čo sa zvykne nazývať metafyzickým.“

Pri prekladových tituloch sa neraz zamýšľame nad motiváciou, ktorá prekladateľov viedla k tomu-ktorému názvu. Často sa stáva, že zvolený preklad nelahodí nášmu oku alebo sa nezhoduje z vykonštruovanou predstavou, ktorú sme si o knihe urobili. Pri Evanjeliu o úhoroch to však neplatí a úprimne povedané, asi by som si nevedela predstaviť príznačnejší názov - meno, ktoré by lepšie vystihovalo samotnú podstatu knihy. Či už ho budeme vnímať doslovne a Evanjelium chápať ako akúsi Bibliu o úhoroch, alebo v prenesenom význame - záhadnosť a neotrasiteľná viera v "úhorie bytie" ako ľudská viera v Boha a nekonečné otázky o našej existencii - zistíme, že funguje v oboch rovinách. * Evanjelium o úhoroch je ako cibuľa či ako riečka alebo jazero, v ktorých úhory roky nerušene plávajú - ak ostaneme len na povrchu, kúsok pod hladinou, dostaneme pútavo, priam poeticky formulované prvé až posledné o tajomných tvoroch obývajúcich temné zákutia všakovakých riečnych systémov. Ak sa však ponoríme o čosi hlbšie, ak ošúpeme najvrchnejšiu vrstvu, zistíme, že kniha nie je len priblížením či úvahou o živote tohto záhadného živočícha, je aj akousi metaforou ľudského bytia či viery v Boha. Je podobenstvom, ktoré nás otázkami o existencii úhorov, núti zamýšľať sa nad vlastnou podstatou. Odkiaľ sa berú úhory, ako to, že sa dožívajú takého vysokého veku a čo ich motivuje k zdĺhavej migrácii - inými slovami - kto sme, odkiaľ pochádzame a kam smerujeme? * Nádherná kniha, ktorá na pozadí osobného príbehu autora (jeho vzťahu s otcom a lásky či vášne k rybolovu, ktorú spolu zdieľali) nastoľuje hlbšie otázky o ľudskom bytí a fungovaní sveta, vykresľuje čoraz hrozivejšiu ekologickú situáciu a apeluje na čitateľa s potrebou zmeny. Netradičné až atypické dielo, ktoré nesadne každému, no mňa si jednoznačne získalo.

Koľko toho viete povedať o úhoroch? Moja odpoveď by bola, samozrejme, že nič. Preto som aj s miernym rešpektom pristupovala k tejto knihe, ktorá, ako už z názvu vyplýva, hovorí práve o týchto záhadných tvoroch. No autor to dokázal podať naozaj bravúrne, a tak knihu nebudete chcieť pustiť z ruky! Počas čítania sa dozviete také veci, ktoré by ste pravdepodobne nikdy ani nezistili. Patrik Svensson vo svojom románovom debute odhaľuje o úhoroch množstvo zaujímavých informácií a faktov. Začína od minulosti, od čias Aristotela, ktorý sa týmito unikátnymi rybami zaoberal, cez Sigmunda Freuda, ktorého úhory nenechali chladným až po súčasnosť, ktorá je stále plná nezodpovedaných otázok. Napríklad aj otázka týkajúca sa ich rozmnožovania. Rodia sa v Sargasovom mori, kam sa aj vracajú, aby sa tu rozmnožili, na čo následne úplne záhadne miznú. Nezľaknite sa však, že by bola celá kniha len o nich. Popri tom si zároveň autor spomína na svoje detstvo a na otca, vďaka ktorému je preňho úhor takým dokonalým. Spomína na dobu pri vode, kedy dlhé hodiny mlčali a spoločne čakali na jedného takéhoto výnimočného tvora. Je tak zároveň sondou do neho samého, do vzťahu s jeho nebohým otcom. Evanjelium o úhoroch je nesmierne výnimočným príbehom nielen vďaka rozprávaniu o najzáhadnejšej rybe sveta. Ak ste jej doteraz nedali šancu, rozhodne je čas to napraviť. Aj keď sa môže zdať, že takýto príbeh Vám nič nedá, nie je tomu tak. Okrem množstva nových vedomostí totiž v sebe nesie aj silnú myšlienku.

Koľko toho vieme o úhorovi? Alebo o človeku? Evanjelium o úhoroch je zaujímavou publikáciou, v ktorej sa striedajú viaceré epické pasáže ? tie, ktoré objasňujú fakty o úhoroch (s nimi spojené aj životné osudy ľudí, ktorí robili experimenty a chodili na expedície), a tie, ktoré ponúkajú príbeh otca a syna, ich spomienky spojené s lovom úhorov. Tie posledné sú navyše autobiografické, postavy nemajú mená, ale čitateľ si vydedukuje, že ide o autora a jeho otca, teda rozprávanie o jeho rodine. Čo je to vlastne úhor? Je to ryba alebo nie? Na túto otázku sa pokúšali odpovedať viaceré známe osobnosti dejín, od Aristotela po Sigmunda Freuda a iných, no neustále vyskakovala táto „úhoria otázka? do popredia a stále sme na ňu nenašli odpoveď. Teraz však nastáva oveľa väčší problém, úhory vymierajú. A nám sa za niekoľko rokov nepodarilo prísť na to, čo sú tieto zvieratá zač. Vieme, že počas svojho života prechádzajú mnohými premenami, dokážu žiť v sladkej i slanej vode, vieme ich rozdeliť do druhov podľa toho, odkiaľ pochádzajú, no vždy sa idú rozmnožovať do Sargasového mora. Ale je to naozaj tak? Veď tam nikdy nikto nevidel páriace sa páry úhorov. Prečo by merali takú veľkú cestu, aby zo sladkej vody išli stvoriť potomstvo do slanej a následne uhynúť? A aké povery sa spájajú s týmto zvieraťom, pri ktorom sa vytvára také množstvo otázok? Všetky fakty zo života úhora, expedície, ktoré hľadali malé vŕbové lístky na hladine, bádatelia, ktorí sa snažili zistiť, či existujú iba samičky alebo sa vyskytujú aj úhory, ktoré majú samčie pohlavné orgány, a mnoho iných, sa nachádza v tejto nie príliš rozsiahlej knihe. Autor dodáva deju aj iný rozmer tým, že opisuje svoj život a spomienky spojené s otcom, taktiež aj rôzne životné cesty ľudí, ktorí skúmali pôvod a stavbu tela úhora. Postupne cez mýty, prípravu jedla z úhorov, rôzne zákony, predstieranie smrti týchto zaujímavých živočíchov sa autor dostáva až ku kritickej otázke, kde miznú tieto zvieratá a s čím súvisí ich postupné vymieranie? Na príkladoch zvierat, ktoré vyhynuli pre zásah ľudskej ruky, sa dostáva až k škodlivým fabrikám a elektrárňam, ktoré môžu za usmrtenie niektorých kusov tohto záhadného zvieraťa. Celá táto publikácia obsahuje v sebe veľké posolstvo, množstvo myšlienok, histórie a záhad, ktoré si čitateľa získajú. Autor ponúka jednoduchý jazyk, ktorému porozumie aj laik, množstvo hypotéz a predpovedí do budúcna, zároveň apeluje na ľudstvo, aby si začalo uvedomovať svoj vplyv na prírodu, taktiež na nezmyslené zákony, ktoré sa tvária ako podpora prírody, no v konečnom dôsledku nemajú žiadne opodstatnenie. Knihu odporúčam každému zástancovi životného prostredia, ale aj každému, kto si myslí, že otázky životného prostredia nemajú na neho dosah. Autenticitu autor buduje aj na príbehu svojho detstva, ktorý v záverečnej časti knihy veľmi silno pôsobí na čitateľove emócie. Pre mňa je to jedna z tých kníh, ktoré budú rezonovať v ľudskom vnútri ešte dlho po prečítaní.

"Úhor ľudí desí alebo odpudzuje. Je slizký, plazí sa, podobá sa na hada a hovorí sa o ňom, že požiera ľudské mŕtvoly. Pohybuje sa potajomky, v tme na bahennom dne. Úhor je tvor, ktorý sa neponáša na nič iné. Nech už bol akokoľvek rozšírený a bežný, či už v našich vodách, či na našich stoloch, po celý čas ostal do istej miery cudzincom." Poviete si - prečo písať knihu o takomto tvorovi? Koho už len zaujímajú úhory? No, to by ste sa čudovali, koho všetkého. Úhor je totiž obrovská záhada, ktorá fascinovala aj najväčšie osobnosti našej histórie. Napríklad takého Aristotela by ste nepresvedčili o tom, že sa nerodí len tak sám z blata. Pohádal by sa s vami do krvi, že to tak je, skúmal predsa úhory dosť dlho. A Sigmund Freud? Ešte kým nás uložil na pohovku a premýšľal nad tým, nakoľko nás ovplyvňuje pohlavný pud a podvedomie, strávil krušné chvíle hľadaním samčích znakov úhorov. Iróniou osudu ich nikdy nenašiel. V mori možností si Patrik Svensson našiel tému, ktorú by dnes asi napadlo uchopiť málokomu - ak by nešlo o odbornú prácu. A čudujsasvete, on ju podal tak, že ma kniha zaujala od prvej po poslednú stranu. V živote som sa o úhory nezaujímala a nemala som ich nikdy ani na tanieri (a to druhé nemienim meniť, tak vám poviem). Ale Evanjelium o úhoroch mi ukázalo, že sú to neskutočne fascinujúce tvory! Živá záhada, svoje najväčšie tajomstvo si dokážu úhory udržať tisícročia. Aj v dnešnej dobe, keď máme asi najsilnejší pocit v histórii, že človek je pán tvorstva a dokáže si podmaniť celý svet. Vedeli ste, že všetky úhory sa rodia v Sargasovom mori a vracajú sa tam, keď dospejú, aby sa len a len tam rozmnožili? A že hneď potom nielenže umierajú, ale akoby úplne zmizli z povrchu zemského? To je len časť z toho, čo sa v tejto knihe dočítate. Na začiatku som si myslela, že Evanjelium o úhoroch je skutočne len o nich a že jeho vznik podnietila fascinácia Patrika Svenssona týmito záhadnými stvoreniami. Postupne som zisťovala, že je to vlastne jeho darček nebohému otcovi. Alebo akýsi symbol ich vzťahu. Zaujímavo spracované fakty o úhoroch sa v knihe prelínajú so spomienkami na autorovo detstvo a puto s otcom, ktoré sa vytvorilo a prejavovalo pri spoločnom love pri rieke. Záver knihy je preto dojímavý a vy si poviete: už chápem, pán Svensson, dobre ste to urobili. Veľmi dobre. Evanjelium o úhoroch je rozprávanie o nezvyčajnej rybe, o detstve, rodine, vzťahu a tiež o nás ľuďoch. Pretože Patrik Svensson sa nebál tu a tam si trochu aj zafilozofovať a je to celé vskutku príjemné. Ak hľadáte niečo originálne, čo prekvapí a nesklame, toto by mohlo byť ono.

Vôbec som netušil, že úhor je záhadná ryba. Na vlastné oči som zrejme žiadneho v živote nevidel a nenapadlo by mi, že raz o ňom budem čítať celú knihu a tá kniha sa mi navyše bude páčiť. Myslel som si, že úhor je len jednou z mnohých mlčiacich rýb, jeden z mnohých predstaviteľov tohto už beztak tajuplného sveta, do ktorého má človek prístup len obmedzene a na chvíľku. Svensson pred nami otvára úhorí mikrosvet, ktorého záhady nie je ľudstvo schopné rozlúštiť už celé stáročia. Je vlastne úhor ryba, keď dokáže prežiť aj bez vody? A prečo je akýmsi svätým grálom mnohých prírodovedcov? ÚHORIA OTÁZKA Zdalo by sa, že po prvej kapitole sa kniha môže pokojne skončiť. Na necelých šiestich stranách je popísaný celý úhorí životný cyklus: od narodenia v Sargasovom mori v podobe priehľadnej larvy tvaru vŕbového lístku, ktorá sa vydáva na púť k európskym brehom spolu s Golfským prúdom, cez prvú metamorfózu na sklovitého úhora (zvaného monté) dlhého zopár centimetrov, ktorý sa po prieniku do sladkých kontinentálnych vôd (jazerá, rieky a potoky) mení na žltého úhora žijúceho v sladkých európskych vodách niekoľko rokov (alebo aj desaťročí), až kým sa jedného dňa nerozhodne, že dozrel, a nezmení sa na strieborného úhora, ktorý putuje na miesto svojho zrodu, aby sa tam rozmnožil a vzápätí od vyčerpania umrel. Jasné ako facka. Keby tento komplikovaný cyklus neukrýval množstvo nezodpovedaných otázok. Život úhora nemá takmer žiadnu pravidelnosť; niektoré sa rozmnožia po desiatich, iné po tridsiatich rokoch. A ak ich v poslednom štádiu, v ktorom už ani neprijímajú potravu, vezmeme do zajatia, vydržia o hlade aj niekoľko rokov, pripravené splniť svoju poslednú povinnosť (ak sa im k tomu ešte naskytne príležitosť). Ako je to možné? Nevieme. A že koruna tvorstva! Úhory skúmalo množstvo renomovaných vedcov a úroveň ich poznania rástla len veľmi pomaly. Úhor svojou nevyspytateľnosťou pomýlil dokonca aj Aristotela, ktorý bol presvedčený, že úhory sa rodia z bahna. Iní si mysleli, že je úhor živorodý, ďalší zas, že je hermafrodit, no všetky tieto teórie sa postupne podarilo vyvrátiť. Úhory na začiatku svojej kariéry skúmal dokonca aj Sigmund Freud, ktorý počas pobytu v Terste dňom i nocou pitval ulovené úhory a hľadal mužského jedinca, teda semenníky. No nepodarilo sa mu to. „Čo to Sigmund Freud vlastne v Terste našiel? Ak aj nič iné, zrejme si aspoň prvýkrát uvedomil, ako hlboko pod hladinou sa môžu skrývať isté pravdy. V prípade úhorov aj ľudí. Úhor takto ovplyvnil aj modernú psychoanalýzu,“ píše Svensson. METAFORA A MYTOLÓGIA Ľudstvo dokázalo všeličo, dokonca aj nemožné. Veď už sme vyklonovali aj ovcu a dali jej meno Dolly! Spomínate si? Čo viac?! Naše vedomosti o úhoroch však stále nie sú úplné a aj preto ich, napríklad, stále nedokážeme chovať vo veľkochovoch ako trebárs lososy. A keďže v niektorých kultúrach ide o vyhľadávanú kulinársku pochúťku, fakt, že úhor je kriticky ohrozený, pre človeka znamená predovšetkým to, že kriticky ohrozený je jeho žalúdok. Úhor nám môže v mnohých ohľadoch poslúžiť ako metafora. Najmä metafora toho, že ľudstvo nikdy neobsiahne a nepochopí všetko, čo sa na planéte, ktorá mu bola zverená, v skutočnosti deje. Táto nepekná a v podstate nepríjemná ryba, ktorá pripomína hada a je aktívna najmä v noci a v blízkosti dna (aké jasné náznaky spojenia s podsvetím!), nás tak môže aj niečo naučiť. Keď však sledujeme, ako sa ľudia po stáročia snažia všetkými možnými spôsobmi odhaliť tajomstvá úhorieho života, zdá sa, že stále nás nenaučil to najpodstatnejšie. Že nie je možné vedieť, poznať, mať a obsiahnuť úplne všetko. Záhadnosť úhora človeka vzrušuje už po celé veky, čo jasne dokazuje aj to, že sa stal súčasťou mytológie a spájajú sa s ním rôzne neobyčajné príbehy. V Egypte napríklad symbolizoval boha Atuma, pratoca všetkých bohov. A svoju úlohu, ako pokrm, ktorý zachránil prvých amerických osadníkov, zohral aj po pristátí lode Mayflower na pobreží Nového sveta. Príznačné je, že tento deň, ktorý sa v USA oslavuje ako Ďeň vďakyvzdania, sa oslavuje s „pochopiteľnejším“ moriakom na stole a na úhora sa akosi zabúda. RODINNÝ MOTÍV Patrik Svensson si za objekt svojho skúmania vybral záhadnú rybu a kniha, ktorú o nej napísal, je krehká a múdra. Vidieť ľudstvo v zúfalej snahe pochopiť prírodné zákony, vidieť jeho neúspechy, to nás môže vlastne tešiť, lebo pokiaľ sú na svete veci, čo nás presahujú, bude zrejme aj akási pokora a bude aj svet. Avšak to, že si Svensson vybral práve úhora, nie je vôbec náhoda. Dokazuje to rodinný motív jeho knižky Evanjelium o úhoroch. V útržkoch nám popri klzkom úhorovi vyrozpráva aj stručnú históriu svojej rodiny. Celkom obyčajnej. A preto zaujímavej. Jeho matka bola opatrovateľka a otec cestár. Detstvo mu zaplnila vôňa asfaltu, ktorá sa šírila po pracovnej dobe z unaveného tela jeho otca. A zaplnili mu ho aj spoločné rybačky na úhora. Z odstupu hľadí na dlhé nočné chvíle, ktoré strávili pri rieke neďaleko starorodičovského domu, vidí pred sebou svojho mĺkveho otca, ktorý nie je o nič menšou záhadou ako tajomný úhor. Okrem toho Svensson rozpráva aj o svojej starej mame. O tom, ako robila slúžku v rôznych rodinách, o tom, ako sa robotnícka trieda za čias generácie jeho rodičov zmenila a zrazu si mohla dovoliť postaviť vilku z bielych tehál, skrátka, ako prešla veľmi výraznou metamorfózou. Predovšetkým však Svensson hľadí späť, aby pochopil, kde je jeho osobné Sargasové more: „Ten, kto hľadá niečie korene, hľadá aj svoje vlastné. Dá sa to tak povedať?“ pýta sa nás. NOVÁ ÚHORIA OTÁZKA Patrik Svensson hľadí na úhora aj z pohľadu umenia. Nachádza ho napríklad v románe Plechový bubienok Güntera Grassa, vo Vianovej Pene dní či v poviedkach Rachel Carsonovej, ktorá vodné živočíchy antopomorfizuje a snaží sa pochopiť, aké je to byť zvieraťom. Vznikajú tak pomerne komplexné a pozoruhodné kultúrne dejiny tejto ryby. Zároveň však hľadí aj dopredu a v knihe Evanjelium o úhoroch napokon dôjde aj na ekologický rozmer. Populácia úhorov klesá a je zrejmé, že táto záhadná ryba sa ocitla na pokraji vyhynutia. Nová úhoria otázka znie – prečo vymiera? Kto ju tam dohnal? Samozrejme, človek. Po piatich masových vymieraniach, ktorými si prešla naša planéta, teraz, uprostred prebiehajúceho šiesteho, máme prvý raz pred očami aj konkrétneho páchateľa. Čo sa týka úhorov, v posledných rokoch trpia nebezpečnými vírusmi a parazitmi, ktoré sa medzi ich populáciou rozšírili pri laboratórnych pokusoch s úhormi japonskými. Sú čoraz slabšie a krehkejšie. Popri tom im výrazne škodí aj rozsiahly rybolov, keďže v rôznych štádiách svojho života sú stále obľúbenou pochúťkou (v Španielsku sú to najmä sklovité úhory, v Japonsku sa zas vo veľkom konzumujú dospelé jedince). Zanedbateľné nie sú v tomto príbehu ani priehrady a nepriechodné vodné toky. Mnohé úhory totiž na ceste za svojím posledným životným cieľom zahynú v turbínach vodných elektrární. Zdá sa, že ak by sme chceli zistiť, prečo je to s úhorom tak, nemali by sme sa pozrieť do očí rybe, ale človeku. Jedným z rozhodujúcich faktorov, ktorý prispel k tomu, že úhora sme dohnali na prah vyhynutia, je však aj to, že sme o nich chceli vedieť všetko a v tejto zúfalej snahe sme niekoľkokrát prekročili hranice. A netýka sa to, napokon, len úhorov. Zrejme bude niečo pravdy na tom, „že svet, v ktorom je všetko jasné, je aj svetom pripraveným na zánik“. Sme pripravení? Úhory na začiatku svojej kariéry skúmal dokonca aj Sigmund Freud, ktorý počas pobytu v Terste dňom i nocou pitval ulovené úhory a hľadal mužského jedinca, teda semenníky. No nepodarilo sa mu to.