Na konci samoty

Bolestivo krásne. Také bolo čítanie knihy, na ktorú som si robila zálusk vďaka Tvrdej krajine, (autorovej novšej knihe). Či chcem alebo nie, knihy som porovnávala a teda, v mnohom sa na seba podobajú. Obidve píšu o smútku a strate s neopísateľným citom, obe majú v sebe akúsi ľahkosť, pri čom opisované udalosti nie sú vôbec “ľahké”. Tvrdá krajina sa ale viac zameriava na obdobie dospievania, kdežto Na konci samoty rozpráva príbeh takmer celého Julesovho života a myslím, že sa mi páčila o trošičku viac. Jules prežíva bezstarostné detstvo, je obľúbený a nebojácny, až pokým nezažije stratu, ktorá mu otočí život o 180 stupňov. Stane sa z neho samotár zahĺbený do seba s jedinou priateľkou, záhadnou červenovláskou Alvou. Ach. Nádherne srdcervúce, hlboké a emočné čítanie toto. Dajte si prosím. ,,Život nie je hra s nulovým súčtom. Nikomu nič nedlhuje a veci sa dejú tak, ako sa dejú. Niekedy spravodlivo, takže všetko dáva zmysel, inokedy tak nespravodlivo, že človek o všetkom pochybuje. Strhol som masku z tváre osudu a pod ňou som objavil iba náhodu.”