Profesorova rovnica

Veľmi pekná feel-good jednohubka, myslím že aj oveľa prístupnejšia širšiemu publiku na rozdiel od autorkinho predchádzajúceho románu Ostrov bez pamäti. Téme pamäti sa venuje aj v tejto knihe, kde je hlavnou postavou Profesor, ktorého krátkodobá pamäť má len osemdesiat minút. Každý deň začína nanovo. A hoci vie vyriešiť zložité matematické vzorce a hádanky, každé ráno sa znova roznamuje so svojou pomocníčkou v domácnosti, ktorá sa o neho stará. Je to veľmi pekný príbeh najmä o vzťahoch. Tých obyčajných medziľudských a priateľských. Vzťah medzi pomocníčkou, profesorom a jej synom je krásny, čistý, hrejivý a nezištný. Je to gró celej knihy a príbehu a ak hľadáte niečo, pri čom si oddýchnete, nie je to náročné čítanie, tak túto krátku Profesorovu rovnicu odporúčam

"Večné pravdy sú neviditeľné a nemožno ich nájsť v materiálnych veciach, ani prírodných úkazoch, ani v ľudských emóciách. Matematika však na ne dokáže vrhnúť svetlo, dať im vlastný výraz - vlastne jej v tom nič nemôže zabrániť." Po "orwelovke" Ostrov bez pamäti, ktorá bola nominovaná na medzinárodného Bookera, vyšiel japonskej literárnej stálici Yoko Ogawa v slovenčine ďalší román. Ďalší román o pamäti, ďalší skvelý román o pamäti. "Medzi všetko, čo robili z Profesora výnimočne skvelého učitela, patrilo aj to, že neváhal povedať to nevieme. Ako vravieval, nie je hanba priznať, že niečo neviem, lebo nevedieť je nevyhnutný krôčik na ceste k objaveniu pravdy. Považoval za rovnako dôležité povedať nám o tom, čo doteraz nevie, alebo o tom, čo je nespoznateľné, ako o tom, čo sa dá bezpečne dokázať." Príbeh geniálneho matematika, ktorý pri autonehode utrpel vážne zranenie a odvtedy má jeho krátkodobá pamäť kapacitu iba osemdesiat minút, jeho novej opatrovateľky a jej syna je nielen príbehom o pamäti, ale vlastne o všetkom, čo je v živote dôležité. O živote, ktorý je ako matematika - navonok zložitý, no pritom taký magický, plný tajomstiev i jednoduchých riešení. Jemná japonská poetika a krehkosť dokáže vyvolať silné emócie. Preto sa oplatí Ogawa čítať. "Mal zvláštny cit pre čosi, čo nazýval 'správna chyba', lebo veril, že chyby často odhalia práve toľko, koľko odkryjú správne odpovede."

Profesor, ktorý po nehode stratil krátkodobú pamäť a jeho gazdiná. Každý deň začínajú nanovo. Gazdiná a jej syn si postupne vytvoria priateľský vzťah s profesorom a vedú s ním zaujímavé dialógy. Príbeh, ktorý ukrýva kniha "Profesorova rovnica" je veľmi dobre napísaný, je z neho cítiť jemnosť, nežnosť, lásku (nie tu romantickú). Na druhej strane je z príbehu cítiť zvláštnosť medziľudských vzťahov aj melanchóliu či smútok. Príbeh je doslova prepletený zaujímavými myšlienkami, matematickými zamysleniami a aj riešeniami. "Mal zvláštny cit pre čosi, čo nazýval správna chýba, lebo veril, že chyby často odhalia práve toľko, koľko odkrývajú správne odpovede." Milovníci matematiky si v tejto knihe prídu na svoje. Myslím si však, že kniha ulahodí každému čitateľovi, ktorý hľadá pekný a prepracovaný knižný zážitok. Ak hľadáš knihu, ktorá má pomalý dej, kde nie je všetko vypovedané na rovinu a autorka ti nechá priestor k tvojej predstavivosti, ak hľadáš dej s hĺbkou, náznaky japonskej kultúry a mentality, tak siahni po tejto knihe. "Profesorova rovnica" má moje 5/5. Už dlho sa mi nestalo, že by som knihu prečítala na posedenie a pri tejto knihe to bola asi tá najprirodzenejšia vec, ktorú som mohla urobiť. Úplne ma tento príbeh pohltil. Počas čítania som cítila, ako vo mne autorka svojími riadkami prebudila silnú empatiu. Bola som dojatá majstrovstom.

Na pozadí všednej každodennosti sa ako dômyslená matematická rovnica odvíja nanajvýš nepravdepodobné priateľstvo medzi profesorom matematiky, pomocnicou v domácnosti a jej desaťročným synom. Profesorova pamäť neslúži tak, ako by mala. Pri dopravnej nehode utrpel vážne zranenie, ktoré mu trvalo poškodilo mozog, a tak začína každých osemdesiat minút odznova ako páska, ktorá sa vymaže. Aby sa vyrovnal so stratou, najdôležitejšie veci si značí na papieriky obaľujúce jeho telo ako zámotok. Okrem toho má aj iné svojské maniere, ktoré už odplašili mnohé pomocnice v domácnosti. Profesorovi to však vôbec neprekáža. Žiadnu z nich si totiž nepamätá. Niečo sa však zmení, keď sa na prahu dverí objaví nová pomocnica s aurou výnimočnej číselnej kombinácie. Profesor žijúci vo svete čísel sa stáva pre ňu a jej syna spriaznenou dušou a prostredníctvom riešenia matematických rovníc vzniká krehké, no zároveň jedinečné porozumenie. Každý deň je pre nich novým začiatkom a každá spoločne strávená chvíľa precitnutím v prítomnom okamihu. Profesor ich vďaka inakosti svojej mysle učí zmyslu života. Profesorova rovnica je výnimočná, citlivo napísaná kniha, ktorá ma naliehavosťou svojho posolstva chytila za srdce. Podobne ako v knihe Ostrov bez pamäti, aj tu sa autorka venuje témam ľudskej mysle a zabúdania. Zatiaľ čo Ostrov má jemne dystopický nádych a prvky magického realizmu, Rovnica odráža každodennú realitu ľudí, ktorí sa potýkajú so stratou pamäti. Príbeh mal magickú, neopakovateľnú atmosféru a napriek tomu, že matematiku vyslovene nemám rada, Profesorovi sa podarilo presvedčiť ma o kráse, ktorú v sebe čísla ukrývajú. A tiež o tom, že výnimočných ľudí si nepamätáme len mysľou, ale najmä srdcom. Profesorova rovnica je vskutku čarokrásny príbeh, ku ktorému sa určite ešte niekedy vrátim a veľmi vám ho odporúčam!

Ak by som mala Profesorovu rovnicu zhrnúť jediným slovom, napísala by som očarujúca. Sprvu sa síce môže javiť úplne nenápadne, no už v jej zárodkoch si môžete všimnúť, že pôjde o niečo doposiaľ nevídane, niečo, čo bude vo vašom srdci spočívať dovtedy, dokedy v ňom bude mať svoje miesto. Profesorova krátkodobá pamäť má kapacitu síce len 80 minút, avšak jeho schopnosti vidieť oveľa viac ako bežný človek, tie sú nekonečné. Jeho svet sa odohráva v číslach, vidí v nich zmysel života a odpovede na každú otázku, vidí v nich fungovanie každodenného sveta a najzložitejšie vedecké problémy, vidí v nich samého seba a svoju podstatu. Ťažko sa do človeka, akým je on, nezamilovať na prvý pohľad. Jeho vnímanie je také nevinné, čisté a vzácne, jeho slová dokážu utešiť a každá sekunda v jeho blízkosti doslova nabíja energiou. Jeho pracovňa vonia po knihách, jeho vystupovanie je nesmelé, no vrúcne, jeho myseľ je prázdna, ale zároveň naplnená. Neviem, ako inak by som vyjadrila svoju obrovskú posadnutosť touto knihou a samotným profesorom. Je to jedna z mála kníh, pri ktorej mi vôbec neprekážali rovnice, dôkazy, výpočty a logické úlohy, práve naopak, zdali sa mi, teraz sa držte, očarujúce. A myslím si, že to hovorí samo za seba. Must read!

Na prvý pohľad sa môže zdať, že Profesorova rovnica je úplne obyčajný príbeh, v ktorom vystupujú obyčajní ľudia. Kniha však každou stránkou naberá na svojej výnimočnosti a na konci čitateľ zistí, že tento príbeh si bude so sebou niesť ešte veľmi dlho. V príbehu vystupuje pomocníčka v domácnosti, ktorá má vypomáhať v Profesorovom dome. Je starostlivá, veľmi láskavá a svoju prácu robí veľmi poctivo. Má syna, ktorý je veľmi vnímavý. Nemajú peňazí nazvyš, avšak majú všetko, čo potrebujú a najmä jeden druhého. Profesor, u ktorého je pomocníčka zamestnaná, miluje čísla, prepája reálny svet s matematikou, žije sám v dome a bohužiaľ mal nehodu, pri ktorej utrpel zranenia a jeho pamäť má odvtedy kapacitu len 80 minút, ani o minútu viac. V rámci možností sa však snaží normálne fungovať, pomáhať si papierikmi pripnutými na sako, na ktoré si zapisuje všetko dôležité, napríklad aj to, že má novú gazdinú. Reálny svet je preňho často stresujúci a preto sa snaží nájsť oporu v milovaných číslach. Dej je síce skôr všedný a zahŕňa každodenné činnosti, avšak je veľmi zaujímavé pozorovať ako sa Profesor vysporiadava s úplne obyčajnými činnosťami po svojom. Neskutočne krásne je to, ako sa postupne vyvíja vzťah medzi Profesorom a gazdinou so synom. Zbližujú sa, vzťah sa prehlbuje až tak, že si vybudujú veľmi silné puto a to napriek Profesorovej poškodenej pamäti. Navzájom sa ovplyvňujú, matka so synom pomáhajú Profesorovi so všednými činnosťami a Profesor im zase ukazuje krásu matematiky veľmi jednoducho a tak, že sa k nej postupne aj sami vracajú a objavujú. Veľmi krásne postavy spolu s neskutočne jemne a citlivo napísaným dejom dávajú dokopy príbeh, ktorý zasiahne, rozplače a ešte dlho zostane v myšlienkach čitateľa. Za mňa jedna z najkrajších kníh vôbec.

Kniha plná čísel, matematiky a lásky. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o úplne obyčajný príbeh. No vnútri sa ukrýva nádherný, citlivý a tak láskavý príbeh, ktorý vás úplne chytí za srdce. Taký je najnovší román autorky Yoko Ogawa, ktorý vychádza v najbližších dňoch „Profesor zbožňoval prvočísla. Bol k nim jemný, pozorný a úctivý; občas ich láskal, občas im prejavoval hlbokú úctu; nikdy však nedopustil, aby mu neboli nablízku.” V príbehu sa stretávame s Profesorom milujúcim matematiku a najmä prvočísla. Po ťažkej dopravnej nehode však utrpí vážne poškodenie pamäte, ktorá má kapacitu už len 80 minút. Pamätá si tak všetko pred nehodou, no po nej je preňho každý deň úplne nový. Do jeho domu prichádza nová pomocníčka, ktorá mu má pomôcť s domácnosťou. Keď do jeho domu začne chodiť pomocníčkin syn, ktorému dá prezývku Moco, jeho dni sa úplne menia a naberajú nový rozmer. S Mocom si hneď od prvého okamihu vytvoria nevídaný vzťah. Pre Profesora je taký výnimočný, ako vzťah k prvočíslam. Preberajú matematiku, dáva im všakovaké úlohy. Yoko Ogawa je vynikajúcou rozprávačkou a potvrdilo sa to aj v Profesorovej rovnici. Dokázala opísať na prvý pohľad úplne bežné dni, bežné problémy, no takým štýlom, ktorý sa vám dostane pod kožu. Okrem lásky k matematike, ktorú profesor vnímal všade navôkol, je tu nádherná priateľská láska, ktorá sa vytvorila medzi Profesorom, pomocníčkou a Mocom. Síce bol ich vzťah každý deň iný, no bol nesmierne silný, úprimný a plný skutočnej lásky. Profesor je nádhernou postavou. Cítil sa silný medzi číslami, no bol nesmierne krehký a zraniteľný. Bežné veci dokáže pretvoriť na čísla a rôzne príklady. A aj keď si to neuvedomuje, veľkou mierou zasiahol do života jeho pomocníčky a syna. Priznám sa, že som nečakala, že by ma mohol tento príbeh tak dostať. Bol to však naozaj emočne nabitý príbeh, na ktorý len tak ľahko nezabudnem. Prečítajte si ho aj vy, pretože práve tie maličkosti bežných dní a krásny vzťah medzi postavami je to, čo si vás okamžite získa.

Profesorova rovnica je kniha, ktorá začína nenápadne. Postupne odkrýva príbeh o človeku, ktorý si napriek hendiku nájde cestu do spoločnosti. Do dvoch sŕdc, na ktoré si ani nepamätá. Ale oni nezabúdajú. Profesor síce prežil autonehodu, ale odvtedy má jeho pamäť kapacitu len 80 minút. Do nehody si pamätá všetko a od nej už v podstate nič. Viete si to predstaviť? Avšak, profesor je veľmi inteligentný muž a aj vďaka tejto strate si našiel vlákno skutočnosti – na sako si lepí odkazy, vďaka ktorým ako-tak vie, že jeho pamäť nefunguje, ako by mala…na týchto odkazoch čoskoro pribudnú dve postavy, ktorým, aj keď si to nepamätá, Profesor zmenil život. Profesor je veľmi skvelo napísaná postava. To, ako funguje, ako miluje čísla a vidí v nich bezpečie a istotu, je jednoducho nádherné. Zrazu začnete vnímať maličkosti, skutočnosti každodenného životy inými očami. Je to veľmi citlivý, úprimný príbeh, v ktorom síce nevystupuje veľa postáv a ani akčných a dynamických okamihov sa nedočkáte, ale nájdete tam nádherne vyobrazené charaktery, psychológiu postáv a nehynúcu lásku k číslam. Túto knihu odporúčam každému, kto by si prial v živote trošku spomaliť. Možno budete mať pocit, že v príbehu zostali nevypovedané otázky, ale… po dočítaní knihy sa vám nebudú zdať podstatné. Odporúčam. P.S. Pripravte si vreckovky

Profesorova rovnica je jemný, citlivo vyrozprávaný príbeh o Profesorovi, ktorého pamäť po osemdesiatich minútach všetko zabudne, a jeho pomocníčke, ktorá sa týmto faktom nenechá odradiť, hoci mnohé pred ňou to nezvládli. Po hroznej nehode, ktorá zapríčinila, že si Profesor nedokáže zapamätať nič po roku 1975 a aj to čo vie zabudne, bolo zaujímavé sledovať, ako sa počas deja vyvíjal a snažil sa viesť čo najnormálnejší život. V tom mu pomáhala nielen hrdinka, ale aj jej malý, desaťročný syn, Moco, ktorý si postupne osvojil lásku k matematike. Kniha pôsobí ako intímne dielo, z ktorého na vás dýcha láska. Nie len tá romantická, ale rodinná a nadobudnutá. Tak, ako milovala hrdinka svojho syna a snažila sa mu zabezpečiť čo najlepší život, tak si obaja zamilovali Profesora, ktorý zas miloval matematiku. A čísla, ktoré k nemu prehovárali. Veľmi sa mi páčili jednotlivé prepojenia a matematické odkazy roztrúsené v knihe, pretože na nich bolo vidieť, akú dôkladnú prácu autorka odviedla. Jednotlivé metafory tak nabrali na intenzite a kým som prišla na koniec, mala som zimomriavky. Postupne s postavami spoznávame nielen matematiku a jej zákutia, ale dozvedáme sa čo to aj o bejzbale. Nakoľko patrím k ľuďom, ktorým takéto tímové športy nie sú blízke, bolo skvelé sledovať Moca a Profesora, ako sa prostredníctvom toho zbližovali. A že Moco mohol konečne cítiť lásku dospeláka, hoci nemal otca. Knihu odporúčam všetkým, ak máte radi príbehy zamerané na psychiku a vývoj postáv, na silu rodiny a hlavne na spoznávanie sveta prostredníctvom očí niekoho iného. Kým na začiatku knihy hrdinka nechápala, čo je zaujímavé na číslach 220 a 284 a ako môžu byť priateľskými číslami, na konci už vedela, čo znamená a ako sa zapisuje Eulerova rovnosť. Vskutku nádherný, nežný, i keď smutný príbeh.

Výborná Yoko Ogawa. Podobne ako vo vynikajúcom románe Ostrov bez pamäti, aj v novele Profesorova rovnica je jednou z hlavných postáv pamäť resp. jej strata. Krásny príbeh o tom, že láskavosťou, ochotou a dobrom sa dajú prekročiť aj tie najťažšie prekážky. Nie som úplne fanúšička matematiky, v tejto knihe sa o nej rozpráva naozaj veľa a napriek tomu, to bola absolútne krásna, láskavá a dojemná lahôdka.