Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať

Aká kniha vo vás naposledy vyvolala neskutočné množstvo emócií? Mne sa to stalo pri čítaní knihy od švédskej spisovateľky Caroliny Setterwall, Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať. Vedela som, že ma čaká silný príbeh, no nečakala som, že ma dostane až takýmto spôsobom. Rozpravačkou príbehu je samotná autorka, ktorá vo svojom živote zažila obrovskú ranu. Ráno našla v posteli telo svojho manžela úplne bezvládne, bez známok života. Život sa jej obráti úplne naruby a nevie, čo robiť. Je to jej chyba? Keby si v tú noc neľahla do vedľajšej izby, možno by Aksel ešte žil. Nemala byť k nemu v predchádzajúcu noc milšia? Milovala ho dostatočne? Dni plynú, no ona sa stále nevie zaradiť do normálneho života. A niet sa čomu diviť. Rodina a priatelia sa snažia byť jej najväčšou oporou a ona všetku svoju lásku a pozornosť obracia na svojho syna. Kniha je tak úprimnou spoveďou autorky, v ktorej sa vracia nostalgicky do minulosti, do čias, kedy sa s manželom spoznali, k ich vzťahu a láske. Svoje rozprávanie adresuje mŕtvemu manželovi, s ktorým sa snaží rozprávať a radiť ešte aj po smrti. Na takmer štyristo stránkach prináša doslova emočnú spúšť, ktorá vás chytí za srdce. Po prečítaní na knihu musím ustavične myslieť a viem, že na ňu len tak ľahko nezabudnem. Ak ste ju doposiaľ nečítali, neodkladajte to, podobne ako ja. Rozhodne vás nesklame.

V jedno obyčajné októbrové ráno sa Caroline zmení svet. Nájde svojho muža mŕtveho v posteli. V okamihu ostáva so svojím malým synom celkom sama a musí si na tento život zvyknúť. I keď jej je rodina stále nablízku, keby niečo potrebovala, časom sa aj ich záujem zmenšuje a Carolina musí nájsť vnútornú silu bojovať ďalej. Za seba, ale hlavne za svojho syna. Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať je silný autobiografický príbeh, dojímavé zúčtovanie nielen so smrťou, ale aj so životom, s láskou a materstvom, s rodinnými vzťahmi, s kamarátmi, s modernými vzťahmi a s očakávaniami, ktoré nie sme schopní naplniť, aj keby veľmi chceme. Carolina čitateľovi odhalí desať rokov svojho života plného lásky i žiaľu, život, ktorý si nenaplánovala. Spolu s ňou sa vraciame do minulosti, hľadáme, nachádzame, snažíme sa pochopiť jej správanie, jej očakávania. Pozorujeme rodiaci sa vzťah medzi Carolinou a jej manželom, prvé stretnutie s rodičmi, plány, bývanie či dieťa. Carolina pôsobí ako veľmi nevyrovnaná osoba, ktorá chce vo svojom živote, aby všetci fungovali podľa jej predstáv. Nemôžeme sa jej však čudovať. Vo svojom živote si prešla už smrťou jej otca, s ktorou sa musela vyrovnať a ktorú aj tak celkom ešte neprekonala (veď kto by aj áno), ale zároveň pre ňu život prichystal ešte jednu bolesť, a to smrť jej milujúceho partnera. Vo svojom vnútri sa začína Carolina obviňovať, hľadať útechu v rodine, priateľoch, nevie sa vymaniť z kruhu, do ktorého sa dostala, no jej syn je to najdôležitejšie, čo ju ženie vpred, čo jej dodáva silu a nádej bojovať a prekonať traumu. Počas celej knihy si dokážete s Carolinou vytvoriť istý vzťah, pretože nám ponúka jej myšlienky, nálady, pocity "z prvej ruky". Nesnaží sa o to, aby ste ju ľutovali, i keď si uvedomuje, že aj také obdobia boli, no snaží sa čo najviac autenticky čitateľovi opísať, čo sa jej stalo. Spolu s ňou sa čitateľ dostáva do kontaktu s inými postavami, vytvára si s nimi vzťahy také, ako si vytvára aj ona. Možno sa niekomu bude zdať, že Carolina počas celej knihy iba opisuje dni, mesiace beznádeje a hľadania síl pokračovať ďalej, no s každou stránkou nám odkrýva to, ako sa jej duša hojila. Kniha je písaná akoby formou denníka, v ktorom sa Carolina prihovára svojmu manželovi, dosť často ho menuje, vytvára akoby prehľad dní, ktoré mu chce povedať. Caroliin mŕtvy muž sa stáva nezainteresovaným pozorovateľom jej života, vyrovnávania sa so stratou, hľadaním síl, dospievania ich syna, vytváraním vzťahov. V každom okamihu akoby jej mŕtvy muž bol s ňou. Snaží sa, aby ju pochopil, aby bol pre ňu imaginárnou oporou, o ktorú sa môže vždy oprieť. V tejto knihe teda nájdete akoby dlhší monológ s mŕtvym, v ktorom Carolina opisuje vzťahy medzi kamarátkami, rodinou, strach o dieťa, o seba, začlenenie sa do spoločnosti, materstvo, opisuje dôveru, lásku, hľadanie šťastie pre seba a svojho syna, vyrovnávanie sa so svojím životným údelom, opisuje starostlivosť o dieťa, zmenu prostredia, čo musela a nemohla urobiť, čo jej dodalo silu a čo ju o ňu obralo. Aj keď sa to možno nezná, Carolina sa nesťažuje (i keď je pravda, že v knihe sa viackrát sťažuje, no jej myšlienkové pochody a nálady sú veľmi premenlivé a stále hľadala správnu cestu). Prijíma svoju životnú rolu, snaží sa vyťažiť z nej to najviac, čo dokáže a hlavne sa nepretvaruje a nenahovára si, že niečo zvládne, keď vie, že na to nemá. Vo svojej podstate je to veľmi silná žena, ktorá nejde za hranicu svojich možností, miestami sa zdá sebecká, naivná, prchká, ale predsa takáto je každá druhá žena. Nemôžeme ju súdiť, musíme sa snažiť ju pochopiť a uvedomiť si, že jej vyrovnávanie sa so životom nás zasiahlo viac, ako sme si mysleli, pretože našla v sebe niečo, čo má v sebe každá žena - vnútornú silu. A tým nás môže len inšpirovať.

Trpká a bolestivá spoveď ženy, ktorá počas jednej noci prišla o svojho partnera, je pravým dôkazom toho, že život sa niekedy naozaj nemazná. Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať je kniha, ktorá skrýva autorkine pocity a myšlienky počas jej najhoršieho obdobia. Nebojí sa odhaliť kúsok svojej duše a nebojí sa toho, že človek ako čitateľ ju môže za jej myšlienky a rozhodnutia odsudzovať. Carolina ako osoba nie je dokonalá. Sama to dobre vie. Niektorých zo svojich chýb si je vedomá od začiatku, iné si postupne uvedomuje a časom dostáva pocítiť tzv. vlastnú medicínu. Výčitky svedomia, závisť, smútok, hnev, bezmocnosť, popôrodná depresia tým všetkým autorka bojuje od toho okamihu ako našla svojho partnera mŕtveho. Kniha je možno trochu depresívna, predsa len popisuje ako sa Carolina vyrovnávala so stratou, ale zároveň sa vracia do spoločnej minulosti. Do rôznych období, ktoré prežila sa Akselom. Ich prvé spoločné stretnutie, hádky, výlety a podobne. Niektoré situácie vám vyčaria úsmev na tvári, iné zas vám ukážu, že každý vzťah má svoje problémy. Carolina a Aksel boli úplne rozdielni, ale mali sa radi. Síce Carolina bola iniciátorka všetkých výrazných zmien, s ktorými Aksel nie vždy súhlasil, ale nakoniec sa predsa podvolil jej prianiu. Hoci to mnohokrát znášal veľmi ťažko. Skvelým príkladom je obdobie, keď Carolina tlačila na Aksela ohľadom ich spoločného potomka. Už len to, že Aksel jej nie raz jej povedal, že nie je pripravený byť rodičom, tak pod Carolininým nátlakom sa podvolil. Ich vzťah ku koncu nebol najideálnejší, ale svojím spôsobom fungoval, až do toho osudného rána. Aj keď sa Carolina vyrovnáva s Akselovou stratou, tak sa neľutuje spôsobom, aký by mohol vyvolať u čitateľa prehnaný súcit. Svoje stavy posúva ako niečo, čo už prežila a čo v tom danom období cítila. Možno, za niektoré veci sa hanbí, ale zároveň sa s určitými vecami vyrovnáva. Hľadá svoj zmysel života a snaží sa postaviť opäť na nohy. Hoci nie vždy to vyjde podľa plánu. Navštevuje psychológov, snaží sa starať o syna, ale predsa sa cíti ako slobodná matka vytlačená z dospelej spoločnosti. Má strach a zároveň cíti, že vo všetkom zlyháva. Nielen ako matka, ale aj dcéra, partnerka a žena. Snaží sa začať od začiatku, ale unáhlené rozhodnutia ju ešte viac posúvajú ku dnu. Až nakoniec sa rozhodne spraviť niečo, za čo ju veľa čitateľov odsudzuje. Ale máme právo súdiť ženu, ktorá skrátka nezvládla situáciu? Vedomie, že nie je ešte na taký krok pripravená ju tlačí späť do úzadia a k životu, aký žila pár dní po smrti Aksela. Možno to nebolo správne rozhodnutie, ale ja osobne som ju chápala. Pocity a myšlienky, ktorými si prechádzala mi neboli úplne cudzie. Jej rozhodnutie som akceptovala, pretože čo iné by som mohla vôbec spraviť. Súdiť ju? Hodnotiť jej život ako nejaký fiktívny príbeh? Nie, ďakujem. Možno zo začiatku budete mať problém s krátkymi vetami. Autorka nepoužíva kvetnaté opisy, aj keď v knihe sa objavuje minimum priamej reči. Celá kniha je napísaná jednoducho. Dokonca takmer v dokonalej anonymite. Autorka nespomína takmer žiadne mená, okrem mena svojho syna. Niektorí sú názoru, že takúto spoveď by dokázala napísať hocijaká žena, ktorá si prežila niečím podobným. A ja sa nehádam. Ale to neznamená, že si nevážim autorkinu odvahu podeliť sa s niečím, tak trpkým a reálnym. Verím, že aj vďaka minimalizmu, ktorý autorka využila si kniha nájde svojich čitateľov. Mňa citovo zničila. Aj napriek tomu, že téma je naozaj náročná, preplakala som takmer trištvrte knihy, tak som sa jej nemohla nabažiť. Vždy po pár minútach ako som ju odložila, tak som ju po pár minútach musela znova mať v rukách a čítať ďalej. Chcela som vedieť ako to celé dopadne. Nakoniec som aj tak skončila googlením o Carolininom živote a na jej blogu. A úprimne, neľutujem ani jednu vyronenú slzu a už vôbec nie, že som si knihu prečítala. P.S. Ak sa nemýlim, tak autorka aktuálne žije s autorom Tomom Malmquistom, ktorý napísal autobiografiu V každom okamihu sme ešte stále nažive. Tom si prešiel tiež veľkou stratou a tu vidíme, že osud je naozaj nevyspytateľný.